Aha, matka a jej frajeri idú na výlet
Keď ľudia vtipne okomentujú situáciu, v ktorej ste sa ocitli
Pri mojej výške150 cm aj čosi si vystačím s malým autíčkom.
Figuríny
Naložím doň prádlo na pár dní (podľa toho, či odchádzam na jeden alebo tri dni), zubnú kefku, fľašku (samozrejme malú) s vodou a autíčko sa prehýba plne naložené – aha, ešte sa do neho zmestí jablko… Horšie je, keď potrebujem previezť napríklad také štyri figuríny na prezentáciu krojov. Ako minulý týždeň.
Tak som tie detské, o niečo vyššie jako ja, rozobrala a ukladala. Tu noha, tam ruka, trup či hlava (no proste – hlava, nehlava). Ale v dnešnej dobe sú tie dospelácke figuríny v nejakej nadživotnej veľkosti, a tak by som celkom prijala autíčko také kubánske, zo 60. rokov – dlhé, široké a hranaté. No keďže Fidel nám žiadne neprisunul, musím si vystačiť s mojím, familiárne nazývaným – Iginkom.
Znovu všetky končatiny vykladám, musím na to inou taktikou. Nech sa snažím akokoľvek, proste tá mladá baba sa vzpiera do mojho autíčka vteperiť.
Čo zdražie a čo zlacnie v roku 2020?
Nič, skúsim ju dať na prednú sedačku – samozrejme, nejde to. Zaklopím operadlo, hurá!!! Leží si tam, ako nevinná deva pripravená spáchať prvý hriech a ja som spokojná so svojím nápadom. Na chvíľu – kým nezistím, že mladý muž ale naozaj miesto už nemá. Jedna noha sa oddeliť dá, no druhá, neoddeliteľná, vytŕča z auta ako nemá výčitka. Ja sa trápim, dcéra sa na mojej snahe rehoce, zať radšej zaliezol so psami (podozrievam ich, že pod stôl, aby sa nemusel podieľať na neúspešnom prekladaní, nakladaní, vykladaní figurín).
Asi pol hodiny sa okolo auta povaľujú rozne časti tela – medzitým dcérin najbližší sused pre istotu spustil žalúzie, vypustil psa a celá rodina sa tvárila, že neexistujú. Pre istotu.
Napokon zaujal mladý muž v aute polohu ležiaceho strelca – na prednej sedačke, na figuríne dámy, holý zadok vytŕčajúci do polovice okienok. (Figuríny sú ako živé, takže po zapásovaní to vyzerá dosť divne – holé postavy, jedna na druhej, nohy poprepletané, vzadu pohodené rozne časti tiel a za volantom babka – (vrahyňa, kupliarka, či prevádzačka imigrantov???).
Konečne nasadám aj ja a dcéra si so smiechom zvečňuje celú komickú situáciu.
Som na diaľnici. Občas sa z nejakého predbiehajúceho auta niekto udivine otočí, ale je to v pohode. Napriek tomu čakám, či ma skontroluje policajná hliadka. Ale nie.
Akurát jedno auto počas obiehania spomalilo a posádka neveriacky čumela na mojich spoločníkov (alebo šacovali mňa?). Po krátkom úseku sa auto zaradilo do pomalého pruhu, a tak som ho predbiehala zas ja. Všetky tváre nalepené na skle a otočené ku mne… V úžase. O chvíľu ma znovu to isté auto predbieha. Znovu tváre na skle – tentoraz na pravej strane. Takto sa všetko opakovalo trikrát a posádka vozidla neveriacky hľadela do mojho auta, akoby tam videli duchov.
Nakoniec sa zrejme upokojili, videli, že im žiadne nebezpečenstvo z mojej strany nehrozí a pokračovali sme každý svojou cestou.
Po návrate domov a zapnutí Facebooku (ako správny závislák) už fotka mojho autíčka a jeho osadenstva bola vystavená s komentárom – „Matka a jej frajeri idú na výlet 🤣🤣🤣🤣“
No povedzte – čo som si to vychovala???
Praha je krásna, no neskúseným vytiahne z vrecka priveľa peňazí
Zuby
Vezieme sa v pražskom metre, ako vždy, v preplnenom. Zrazu sa ma dcéra (už dospelá) pomerne hlasno spýta: „Mami, ty máš moje zuby?“ Všetky okolité oči sa zdesene uprú na naše ústa. Ľahostajne odpovedám: „Nie som si istá, ale myslím, že si ich hodila do mojej kabelky“. Nastáva šum… ľudia sa zhnusenie tvária, nenápadne nás sledujú a my pokojne pokračujeme, už s čertíkmi v očiach, ďalej. „Mami, ja som ich nedala do kabelky, požičala som ti ich. Predsa si povedala, že ich na chvíľu potrebuješ“. „Aha, veru, máš pravdu. Počkaj, pohľadám ich…“
No len – len, že sme nevybuchli obe smiechom, pretože už takmer polovica vagóna sledovala náš rozhovor.
Schválne som sa pomaličky začala hrabať v kabelke. Samozrejme, napätie okolia sa stupňovalo.
„Jé, našla som tie tvoje zuby! Naozaj sú v kabelke,“ radostne som vykríkla. (Nech sa teda cestujúci tiež bavia, nielen my) – a zuby som vytiahla z kabelky.
Kedy hrozí zastavenie výplaty invalidného dôchodku?
Dcéra – tiež trocha hlasnejšie: „Vedela som, že si si ich požičala!“ Zuby som jej podala, provokačne sa poobzerala po ostatných cestujúcich, s kľudom Angličana si zrolovala svoje dlhé vlasy a zopla sponou, ktorú odvždy voláme zuby.
Text: Ľubka Jenčíková – Ovenka
Foto: Pixabay.com, Ľubka Jenčíková – Ovenka
