Fejtón: Martinov nákup

Martin je starostlivý mladý muž. Pred týždňom, spolu s Luckou, porodili čarovnú princezničku.

V ten deň sa veľmi ponáhľal, aby svoje najväčšie poklady preniesol cez prah nového bytu, ktorý viac nezýva prázdnotou tak ako doteraz. Lucka navrhla obývačku aj spálňu podľa svojich predstáv. Podarilo sa. Už samotný prevoz nábytku bol pomerne komplikovaný – za „znaleckého“ doprovodu niekoľkých miestnych starčekov a s pomocou mládencov zo susedstva sa ho podarilo osadiť a poskladať. Sedí na milimeter presne a je naozaj veľmi pekný, účelný a ekologický. Však aj dalo prácu zohnať výrobcu a brezové drevo presne v požadovanom odtieni.

Ako to už býva, chybička sa, napriek tomu, vlúdila. Lucka zabudla pri zadávaní zákazky objednať úchytky. A tak Martin nevedel, ktoré si to vlastne vybrala. Akú-takú predstavu mal, však to koniec-koncov vyberali spolu. Sú bledé a z brezy, ako všetok nábytok. Ale Martinovi sa to už pekne v hlave pomiešalo. Však sú všetky takmer rovnaké, kto by si to pamätal? A tak išiel do obchodu s hobby náradím a potrebami pre domácich majstrov, vyberal, porovnával, odhadoval. Napokon zakúpil po jednom kuse z niekoľkých druhov úchytiek, čo prichádzali do úvahy a priniesol domov.

Lucka po príchode z pôrodnice neverila vlastným očiam. Nábytok miestnosti rozžiaril, všade bolo veľa miesta, všetok majetok mladých manželov sa do bytu zmestil. Ešte aj knihy, ktorých jediných mali vždy dostatok, boli pekne všetky v knižnici. A príjemný vzdušný voľný priestor. Prastará kolíska mala výsostné postavenie a aj keď ostro kontrastovala s moderným nábytkom, úžasne tam zapadla. No bolo treba ihneď vyriešiť úchytky na dverách skriniek. Veľmi zle sa bez nich otvárali a keďže sú už úplná, viacčlenná rodina, všetko muselo byť „tip-top“.

Lucka  po dlhom prirovnávaní, porovnávaní a zrovnávaní vybrala spomedzi „vzorkovníka“ tie správne a Martina ihneď vystrnadila pre ďalšie. Každú vzorku vložila do malého plastového vrecka, napísala mu počet kusov, koľko  má z ktorého druhu zakúpiť, aby to nepomotal (lebo my, ženy, sa nemôžeme na chlapov spoľahnúť, hlavne, čo sa vkusu týka ) a vybral sa späť do Bratislavy. Veľmi sa mu nechcelo do januárového mrazu. Ešte sa ani nespamätal z toho, že je už otcom. Celý roztrasený z nových dojmov nasadol do auta a zaparkoval pred obchodom.

Martin je veľmi dôsledný a precízny, a tak sa jeho nákupy vždy rovnajú posvätným rituálom – nájsť vhodné (čisté a dostatočne veľké) miesto pre položenie kufríka. Odomknúť ho. Puntičkársky odložiť dokumenty, ktoré v ňom má vždy uložené. Vytiahnuť jedno vrecko s úchytkou, rozopnúť zips a vybrať ju. Preštudovať papierik s cifrou, koľko kusov zakúpiť. Poobzerať každý kúsoček úchytky. Nájsť ten správny spomedzi desiatok vystavených kusov v predajni. Dôsledne skontrolovať, či nie je čo i len trochu odlišný. Narátať správny počet. A takto pokračovať s každým jedným druhom.

Konečne!!! V duchu si pochvaľuje, aký je on šikovníček- Martiníček a ako ho žienka doma pochváli. Ale beda, už je strašne veľa hodín a nemože si nechať ujsť potešenie z prvého kúpania dcérky.

Vzorky vložil do jedného vrecúška, zatvoril a uzamkol dôsledne kufrík, skontroloval ho, schytil košík s nákupom a s nádejou na rýchle vybavenie sa ponáhľal k pokladni. Platenie naozaj netrvalo dlho a Martin s radosťou vykročil smer východ.

Ešte neurobil ani ten prvý pomyselný krok a už pri ňom stál člen ochranky, ktorý ho opodiaľ bedlivo sledoval. S otázkou, či zaplatil naozaj všetko, čo si odnáša? Martin sa zasmial, že samozrejme, čo je to za otázku a vtom mu „zaplo“! Však on nikde nenahlásil úchytky, ktoré si priniesol so sebou ako vzorky! Ironický úsmev mu zamrzol na perách, z hladko vyholenej tváre sa mu nevytratila len farba… ešte aj korienky fúzov sa skryli hlbšie do kože.

„SBS-kár“ hrdo viedol zlodeja do „kancelárie“ (ale Martin si v tej chvíli pripadal ako poskrúcaný paragraf. Najradšej by vliezol do myšacej dierky), pokiaľ tak možno nazvať neútulnú miestnôstku pre jedného pracovníka. Lepšie povedané – pracovníčku. Tu vzali Martina do parády. Na požiadanie otvoril kufrík. S vysvetľovaním, ako sa to všetko zomlelo. Nato mu strážnici zborovo odpovedali, že práve to, ako údajne vyťahuje zabalené úchytky, nikto z nich nevidel. Videli len to, ako vyťahoval jeden z papierikov. A ako vkladal do kufríka igelitové vrecko s ICH tovarom. Tak hovorí: „Áno, urobil som chybu – pozrite, tu mi manželka napísala potrebných 24 kusov, tak som ich kúpil 24.“ Nato pani: „Ale ten 25-ty v kufríku ste neplatili!“ Martin na to: „Áno, to je pravda, ale ten a ešte osem ďalších, čo som kúpil na výber manželke, som platil včera.“ Účet, samozrejme, nechal na pokladni po zaplatení, ako obvykle. Pani sa pýta: „A kde ste hlásili, že nesiete svoj tovar, už zakúpený, do ochodu?“ Nato samozrejme, odpoveď nenašiel. Nenahlásil ho. Martinovi teda napadlo: „Dobre teda, však keď ma kamera zachytila, ako vy tvrdíte – som kradol, musela ma zachytiť, aj keď som tie „sáčky“ postupne vyberal z kufríka. Tak prehrajte pásku.“ Boli ochotní, pásku prehrali. Samozrejme, bolo na nej všetko. Okrem momentov, kedy úchytky vyberal z kufríka. Akurát vtedy sa kamera vždy o kúsok posunula a práve dôkaz očakávaného vyvrátenia tvrdenia „esbéeskárov“ tam zachytený nebol.

Medzitým, ako sa toto vysvetľovalo a riešilo, Martinovi sa v mysli odvíjal neskutočný príbeh jeho krátkej kariéry ako na bežiacom páse. Veď ako prokurátor predsa nemože vykonávať svoju funkciu. Nedokáže obhájiť ani seba samého. Hanba na celý život. Dobrovoľný odchod zo svojho postu, ako zlodej-prokurátor, či kleptoman, ktorý sa uchamtil na drobnosti v hodnote pár centov.

Zrazu sa mu v jeho zdrvenom a unavenom mozgu zjavila ďalšia spásonosná myšlienka: „Počkajte na moment,“  hovorí, „vytočím manželku, ona vám presne popíše, čo mi vkladala do kufríka a čo mi prikázala kúpiť.“ Svitla mu nádej. Prehľadáva všetky vrecká, mobil nikde. Znovu vysvetľuje panej, že práve dnes priviezol manželku z pôrodnice, že jej chcel urobit pri návrate domov radosť, že je celý rozhodený zo vzniknutej situácie. Spomenul si, že z jeho telefónu sa rozprávala Lucka s mamou. A nevzal si ho pri odchode z domu. No to snáď nie je pravda, nikto nemože mať vačšiu smolu ako ja! Toto sa nemože ani stať! A zas sa mu premieta v hlave film – podozrivý, ktorého vyšetruje práve on. Vyhľadáva si výhovorky, ktoré mu, samozrejme, žiadny právnik nezhltne. Keď  si podozrivý aj naďalej vymýšľa primitívne argumenty, hodné „výrastka“ v predpubertálnom veku, vtedy si uvedomil, že súhra nešťastných náhod naozaj „sakramensky“ dokáže zamotať život.

Napriek všetkému urobilo Martinovo predstavenie a „báchorky“ na pani zo strážnej služby dojem. Vytiahla preto svoj mobil, podala ho Martinovi, on vytočil svoju ženu Lucku a vrátil telefón panej. Tá sa niečo povypytovala, občas pokývkala hlavou, obzerala „ukradnuté“ úchytky a občas sa zasmiala. Potom, ako rozhovor ukončila, sa obrátila k Martinovi: „Máte veľmi šikovnú manželku. Detailne mi všetko opísala, ešte aj to, ako ste si v roztržitosti  pri odchode miesto svojej čiapky nasadili na hlavu jej.“ Ani si to nevšimol. Až potom, ako sa všetko obrátilo na dobré, prezradil, že aj jeho zamestnaním je nachádzať usvedčujúce dôkazy.

Toto poznanie sa asi malo stať, aby sa občas dokázal vžiť do kože človeka, s ktorým vedie výsluch. Aby nezanedbal naozaj nič a preveril aj najnepatrnejšiu maličkosť, či argument obvineného.

Dnes už vie, že v takejto nepríjemnej situácii sa može ocitnúť naozaj úplne každý.

Text: Ľubka Jenčíková – Ovenka
Foto: Pixabay.com