Zo života

Bludný kruh seniora – môj bludný kruh, no nehanbím sa!

Kde a prečo som sa zacyklila?

Je to hanba alebo súčasť života? Stať sa môže, je to súčasť života. Neviem, ako vy, ale ja som rok 2020 privítala s určitými rozpakmi, aj napriek tomu, že sa považujem sa pozitívne naladeného človeka. Nevedela som prečo, ale cítila som, že sa akosi moje prežívanie mení. Menil sa môj postoj vplyvom vonkajších udalostí, okolností. Viac som začala riešiť svoj názor. Dostala som chuť názorovo sa „priečiť“. Ibaže som to riešila viac menej „sama so sebou“ – vnútornou samovravou. Ale inak som v pohode 🙂

Pochopila som, že si s mnohými ľuďmi, ktorých mám rada, názorovo prestávam rozumieť. A tak som v tom čase do svojho statusu na FB napísala, že sa potrebujem na čas z virtuálneho života stiahnuť. Predpokladala som, že to bude nanajvýš do 29.02.2020.

Politický boj pred voľbami

Posledné mesiace predchádzajúceho roka a potom  január  – február 2020 sa niesli v znamení tvrdého politického boja. Neviem, kto mal alebo nemal pravdu, či a ktoré informácie boli objektívne, a tak som to iba sledovala, informácie si selektovala a vytvárala si vlastný názor. Považujem sa za tolerantného človeka, akceptujem názor iných ľudí, ale predstavujem si to, a vždy som si to predstavovala tak, že to bude v medziach určitých morálnych a právnych noriem. Neprekročiť čiaru slušnosti! Diskusie na internete a rôzne vystúpia ľudí v médiách, ktorí sa uchádzali o našu dôveru, mali, podľa môjho názoru, od mojej predstavy nesmierne ďaleko.

Určite to nebol v tom čase môj nekoordinovaný výkrik do tmy. Kto ma pozná vie, že sa hlásim k čarovným slovíčkam… Vie, že si ľudí vážim, a že má trápi, ak dochádza k situáciám, kedy zabúdame „byť ľuďmi“. Rada pomôžem, keď môžem. Pravda, ak niekto o moju pomoc stojí. Možno aj preto ma trápi neúcta človeka k človeku. Platí to naprieč generáciami, bolí ma najmä neúcta k veku.

60-ročná babička?

Možno sme precitlivení a začíname slovičkáriť. Napríklad: ak sa pozriem na vekovú periodizáciu, delenie ľudí podľa veku, v generácií, ktorej súčasťou som aj ja, sa vek 65 – 80 považuje za starobu. Vek nad 80 rokov za starectvo, senium. Tak to je, proti veku nieto lieku. Ľudia mojej generácie môžu iba ďakovať, že sa tohto veku dožili. A mladí môžu mať zbožné prianie, aby sa tiež dožili v relatívnom zdraví.

Mne osobne je jedno, ako ma budú ľudia oslovovať: pani, teta, babka, seniorka, dôchodkyňa… dôležité je, aké bude mať osoba, ktorá ma osloví, srdce, čo bude z jej správania vyžarovať, aká energia. Tiež sú dôležité  okolnosti, situácia za akej ma osloví. Iné to bude v súkromí a iné vo verejnom živote, kde sa žiada oficiálne oslovovanie ľudí vo vyššom veku. Ak napríklad redaktorka povie, že na priechode zrazil vodič 60 ročnú babičku, tak mi to príde smiešne. Neúctivé?

Veľa veci ma trápi, ale tiež si uvedomujem, že ja som, ako zrnko v piesku, ako kvapka v mori. Čo zmôžem? Možno príkladom…?

Mám, či nemám spomenúť ako to bolo?

42 profesijných rokov som prežila, ako zdravotnícky pracovník – sestrička. Silne orientovaná na potreby iných ľudí, na pacientov. Neskôr, v manažérskej pozícii, i na zamestnancov: sestričky, laborantky, rehabilitačných pracovníkov, asistentov hygienickej služby, nižších a pomocných zdravotníckych pracovníkov. Mala som pozíciu hlavnej sestry OÚNZ (dnes námestníčka pre ošetrovateľstvo), najvyššia odborná pracovná pozícia v okrese.

Keď som preberala funkciu, bola som v tom čase najmladšou v našom kraji – 35-ročná. Kolegyňa, ktorá mi funkciu odovzdávala mi povedala: „Takto som to robila ja, verím, že ty si nájdeš svoj spôsob riadenia.“ Mala pravdu, ale to neznamená, že som jej nebola vďačná za rady a hlavne NIKDY, NIKDY, NIKDY som nepoukazovala na to, ako to robila ona.

Nehľadala som chyby. Keď človek robí, môže sa dopustiť omylu, chyby. Sme ľudia, preto sme omylní. Aj slovenské príslovie hovorí, že mýliť sa je ľudské. Dôležité je chyby neopakovať, poučiť sa z nich. Veľmi by som si želala, aby aj ľudia dnešnej doby boli ľuďmi, čo však neznamená, že schvaľujem chyby. Ibaže treba využiť na ich potieranie a odstraňovanie oficiálne a zákonom dané možnosti. Nekričať na seba, neosočovať sa.

Pandémia – všetko sa zmenilo!

Nový mesiac – marec 2020. U3V TU Zvolen začína program projektu SAFER 55+, ktorého som súčasťou. Začali bezplatné prednášky ako IT bezpečnosť, právna bezpečnosť, kurz  sebaobrany a pred nami cesta do Portugalska, spriaznená U3V.

A bum! Pandémia – Covid 19!

Všetko sa zmenilo… Ako bývalý zdravotnícky pracovník snažila som sa vnímať situáciu s určitou rozvahou, pokojom a dôverou. Za objektívny zdroj informácii som od samého začiatku považovala informácie premiéra a zastupujúceho ministra zdravotníctva, krízového štábu a hlavného hygienika. Dávkovať si prísun informácii. Opäť som sa stiahla z internetu.

Zloba diskutujúcich na sociálnych sieťach opäť začala naberať na obrátkach. Hovorila som si: „Toľko múdrych ľudí“ a my sme v takej zlej situácii? A ja opäť s pocitmi, ako zrnko v piesku, kvapka v mori! Čo už len môžem urobiť?

Prvých 9 dní som si „nariadila karanténu“, nevyšla som z domu. Hádam po 10 rokoch som bola po prvý raz nachladnutá. Bože, v takomto najhoršom období. Cibuľa, cesnak, med a bylinkové čaje. Veľa čaju, na siedmy deň som bola fit. To už sme nosili rúško. Prvé som urobila doma. Potom sa mi podarilo niečo kúpiť. Nemám stroj, resp. ho mám 20 km od seba, v rodičovskom dome, ale horšie je, že nemám, ani rok po úraze, úplne funkčnú  pravú ruku.

Už som nebola zacyklená

Situácia ma totálne prebrala. Uvedomila som si, že disciplína je najlepšia prevencia! Čo môžem urobiť? Ja, zrnko v piesku, kvapka v mori? Byť občiansky zodpovedná. Dodržiavať nariadenia krízového štábu, chrániť seba, svoju rodinu, susedov, priateľov…

Ostala som doma! Môj život, ako mnohých iných ľudí tejto krajiny, sa obmedzil na byt, na sídlisko a prírodu. Akčný človek…, ibaže nebola som a nie som na tom až tak zle. Ľutujem  mladé rodiny, deti a ľudí, ktorí v týchto náročných časoch nesú zodpovednosť za nás všetkých v obciach, mestách, v podnikoch, firmách, v štáte…

Ľutujem lekárov, sestričky a ostatných zdravotníckych pracovníkov, dúfam, že bude len lepšie. I keď prognózy odborníkov tomu nenasvedčujú. Ľutujem predavačky, upratovačky, kamiónistov…, teda všetkých, ktorí nám vytvárajú podmienky, aby sme mohli vo svojich domovoch dodržiavať nariadenia krízového štábu a bojovať proti pandémii. Stále sledujem iba oficiálne informácie, stanovisko odborníkov, z ktorého potom vyplýva nariadenie vlády.

Práve teraz by sme sa mali zomknúť, pomáhať si navzájom. Je veľa pozitívnych príkladov, žiaľ i veľa negatívnych. Práve tie negatívne vnímame akosi viac, intenzívnejšie. Vyplýva to z mentality človeka, aspoň tak tomu  hovoria psychológovia.

Ako prežívam tieto dni?

Disciplinovane, disciplinovane, disciplinovane! Nosím rúško – chránim seba, chránim vás, s ktorými sa stretávam. S rukavicami je to horšie, ale v krajnej núdzi poslúžia aj nové biele ponožky. Umývanie rúk je pre mňa tak prirodzené, ako dýchanie, možno o niečo viac dezinfekcie. Na ruky sme vždy používali antibakteriálne mydlo.

Nákupy – nám nerobí problém nakúpiť si raz za čas, rešpektovať hodiny na nákup. Zdržať sa v obchode, čo najkratšiu dobu, dodržiavať odstupy. Ani v minulosti sme nechodili na nákupy v sobotu, v nedeľu. Poviete si, že som doma. To je pravda, ale bola doba, kedy som bola zamestnaná. Pamätám si, keď boli obchody v sobotu a nedeľu zatvorené. Neskôr boli otvorené iba v sobotu do 12:00 hod. Ak mi chýbal obchod, tak to bolo vtedy, keď sme sa vracali z dovolenky od mora. Pomohli rodičia a neskôr boli večierky. Žili sme, žiadny pocit obmedzenia sme nemali.

Ako využívam čas v stiesnených priestoroch?

Som v relatívnej pohode. Každý deň začínam predstavou, povedzme plánom, ako prežiť deň. Rozdelím si ho na prácu s PC (vždy som akčná – tvorivá hneď z rána), potom si vezmem do ruky ručnú prácu – snažím sa niečo zmysluplné vytvoriť. Možno to budú mini prezenty pre moje priateľky. Prípadne si niečo prečítam a pripravím niečo k obedu.

Stravujeme sa ako zvyčajne. Bohaté raňajky a obed. Večer, resp. po 17:00 hod. už iba ovocie. Veľa ovocia a zeleniny. Dodržiavame pitný režim. Na podporu imunity sme mysleli stále, nie iba dnes.

Popoludní, podľa počasia, idem do prírody. Máme výhodu, vyjdem z bytového domu a hneď je lúka, cestička pod horu. Krásna prechádzka, na pusu rúško, do ruky palice a do vrecka krokomer. Chýba mi už iba raz do týždňa zumba na U3V. Cvičenie v byte, to nie je ono, hoci tých 20 minút denne dám. Dobrú službu a spoločnosť nám robí kocúrik Chico a nemecký ovčiak Brit. Čo dobrú službu? To je vzájomná  láska.

Zavolám priateľkám, prihovorím sa im na sociálnej sieti, povzbudím a samozrejme, oni potešia milým slovom mňa.

Pozriem si TV program, oficiálne správy a podľa možnosti cestovateľské programy alebo programy, ktoré ma obohatia, potešia, vyvolajú úsmev na tvári. Vždy sa niečo nájde. Dobre sa vyspím, ja som s tým problém nikdy nemala. Spánok považujem za ozdravovací proces. Vstávam odpočinutá a opäť vítam nový deň odhodlaná, že situáciu zvládneme, s vedomím, že ja, ako občan robím všetko, čo je v mojich silách.

Ako to máte vy? Nechcete sa o svoje pocity podeliť?  Možno práve svojou radou niekomu v dnešnej ťažkej dobe pomôžete, poradíte, budete ho inšpirovať a práve o to ide. Pomáhajme si, ako môžeme! Nezabudnime, hnev a negatívne emócie oslabujú našu imunitu. Voľba je vždy na nás. Pozitívnou energiou sa „dobíjame“.

Text: Anna Čunderlíková
Foto: Freepik.com

Značky
Ukázať viac

Súvisiace články

Back to top button