Karol Duchoň mal rád ľudí a nevedel im povedať nie

Karol Duchoň bol úkaz, nikto nespieval ako on. Bol ale aj nezodpovedný a zhorel veľmi skoro. Volali ho Posledný bohém.

Ako to, že najkrajšie ospieval slovenské doliny chlapec z roviny? Pochádzal z Galanty, mesta, kde koncertovali Haydn a Schubert. Novorodenec bol veľmi hlučný a mama (pôvodom z Juhoslávie) sa ho pokúšala tíšiť spievaním. Hudbu dostaval doslova do perinky. Veľkú časť detstva a dospievania prežil Karol v Jelenci pri Nitre – v Tríbečských lesoch. Jeho mama bola vedúca rekreačného zariadenia a Karol mal práve z Jelenca najkrajšie spomienky.

Karol Duchoň a Eva Máziková

Tu založil prvú kapelu a hrával na prvej gitare. V detstve bola Karolovou susedkou a spolužiačkou speváčka Eva Máziková. Stretli sa na pieskovisku, kde drobný Karol na Evičku rozprával najskôr po maďarsky. Neskôr tvrdila, že ju za Duchoňa chceli aj vydať. Trávili spolu čas, ako deti chodili na brigádu zbierať cukrovú repu. Potom Karol odišiel do Jelenca a keď po rokoch uvidel Evino meno na hudobnom plagáte, napadlo mu, že to môže byť iba Evička z jeho detstva. Opäť sa stretli na pódiu.

Na starých fotkách vidíme vysmiateho Karola, ako trávil letá v plavkách pri jazere a s gitarou. V triede bol obľúbený vodca, strhával na seba pozornosť.

Dokonca sa večne hladný Karol nehanbil drankať od spolužiakov desiaty. Ako osemnásťročný strelil za Jelenec dôležitý gól vo futbalovom zápase o postup. Nebol vzorný školák. Základnú školu začal v Galante a dokončil v Jelenci. Priznal, že v škole bol skôr grázel a skúšal trpezlivosť učiteľov. Jeho otec bol riaditeľ učilišťa. Na strednú školu poslali Karola na priemyslovku až do Partizánskeho – oficiálne vraj, aby chlapec nemal protekciu. Neoficiálne preto, lebo otec a syn Duchoňovci mali zlý vzťah. Starý Duchoň mladého občas zmlátil, chcel mať z neho strojára. Dokonca 13- ročnému Karolovi rozbil prvú gitaru za zlé známky – prísny senior nechcel mať v rodine komedianta (prvú harmoniku dostal Karol už v šiestich rokoch). Výprask sa ušiel aj Karolovmu staršiemu kamarátovi Lacimu za to, že na neho nedohliadal. Karolovi chodili po rozume vylomeniny (napríklad si požičali otcove auto alebo hrali pingpong len tak, ako ich Pán Boh stvoril). Láska k hudbe bola nakoniec silnejšia ako strach z otca a mladý Duchoň sa pobral svojou cestou.

Väčšinou zaspieval na prvý pokus. V štúdiu nepotrebovali prerábky a dorábky – Karol sa chytil nápadu a išiel ako strela.

Keď raz Karol ušiel z domu, týždeň prespával v jeleneckom parku, čo sa dodnes považuje za veselú príhodu. Duchoň má dnes v obci pamätnú tabuľu osadenú do skaly. Tesne pred smrťou vyjadril utrápený spevák túžbu ešte raz pobehať hory okolo Jelenca – nechýbali mu už pódiá ani žúry.

Začiatky na veľkej scéne

Strojnícku priemyslovku mladý Karol Duchoň nedokončil. Počkal si, až rodičia odídu na dovolenku do Juhoslávie a „zdúchol“ s orchestrom Jaroslava Mikulu vystupovať do zahraničia. Rodičov postavil pred hotovú vec a oni sa s tým museli zmieriť. Mama syna podporila, lebo bola od prírody veselá a dobromyseľná – tieto vlastnosti zdedil Karol po nej. Neskôr mame vybavil prácu v Slovkoncerte a tam si získala povesť priateľskej a nápomocnej účtovníčky. Muzikanti mohli za socializmu prevádzkovať slobodné povolanie, ale nevedeli sa uživiť menšinovými žánrami.

Jazzmani presedlávali na populárnu hudbu a aj Karola Duchoňa si pamätáme ako speváka najväčšieho stredného prúdu – populárnej hudby. Veľa ľudí si myslelo, že sa raketovo presadil iba svojím talentom, ale tak popmusic nikdy nefungovala. Karol tvrdil, že všetko si musel tvrdo odpracovať. Duchoň priznával, že nikdy nevedel nič iné, len spievať.

Karol Duchoň a Róbert Kazík

Do pozornosti sa dostal, keď vyhral súťaž Zlatá vločka závodu Calex v Zlatých Moravciach. Prvýkrát na veľkom pódiu spieval v češtine a sprevádzala ho kapela Roba Kazíka The Ice Boys – Ľadoví chlapci. Táto bigbítová kapela mala pre Karola veľký význam, lebo práve s ňou začínal v roku 1968.

Mimochodom, Kazík a Duchoň sa stretli prvýkrát ako chlapci na zraze turistov v Jelenci. Kazíka zaujal zhluk dievčat pri táboráku, ktoré bavil neznámy fešák-štramák hrou na gitaru s nejakou nezmyselnou anglickou pesničkou. „Ak máš aparatúru, idem do toho,” povedal mladý Karol Kazíkovi. No a v roku 1969 prišiel debut na obrazovke, konkrétne v relácii Malá televízna hitparáda. Karol prespieval hit Sugar, sugar – v slovenčine sa skladba volala Nálady, ale všetci si ju zapamätali ako Uber pary. Karol bol skvelý, svieži, charizmatický, výrazný. Diváci aj ľudia okolo hudby nastražili uši – každému bolo jasné, že práve videli veľký talent.

Všetko, čo potrebujete vedieť o odchode do dôchodku

Čítaj tu

Karol Duchoň a Milan Lasica

Nato už meno Duchoň znelo Bratislavskou lýrou, mimochodom, text k súťažnej piesni mu napísal Milan Lasica. A ponuky sa len tak sypali. Všetky Duchoňove vyhrané lýry (zlatú, striebornú a bronzovú) môžete vidieť v jeho Pamätnej izbe v Galante. Karol sa trošku dotkol organizátorov, keď vyhlásil, že súťaž Oravské synkopy (ktorú vyhral v roku 1972) je ešte o chlp kvalitnejšia ako Lýra v hlavnom meste.

Mal svoj skvelý zamatový barytón, širokánsky úsmev a balkánske gény svojej mamy. Nemal ale vôľu, výdrž a dochvíľnosť.

S Lýrou nastal neskôr problém, Karola tam nechceli komunisti pustiť kvôli rebelantstvu jeho spolupracovníkov. Tak išiel do Česka a vyhral tam. V Lýre bola problémom aj jeho víťazná pieseň Zem pamätá. Síce napísaná citlivo a básnicky, no počas normalizácie predsa len s istými inotajmi nepríjemnými pre vládu. Na Bratislavských lýrach vraj Karol len raz nedomrvil pieseň – bol trémista a už vtedy siahal po poháriku, aby zahnal nervozitu. Pred významnými podujatiami nevedel zaspať. Ľudia, čo ho poznali, tvrdili, že v zákulisí bol vždy uvoľnenejší ako na pódiu.

Ako vznikajú hity

Ktorý z množstva Karolových šlágrov bol ten najväčší? Dnes sa zdá, že ním bol hold slovenskej prírode V dolinách (celý názov V slovenských dolinách). Krásna pieseň získala smutný odtieň, keď ju hrali na Karolovom pohrebe. Megahit, ktorý prerobili speváci ako Kuli, Katka Knechtová a ďalší, nemal ani vlastnú štúdiovú nahrávku. Na pôvodnej platni hrala televízna verzia. Vo svojej dobe pieseň neprerazila. Je možné, že ju poslucháči vnímali ako politicky angažovanú pieseň – tie boli totiž v tej dobe povinné a umelci sa kamuflovali tým, že skladali neutrálne piesne o rodnej zemi. Silu piesne V dolinách sme si uvedomili až 20 rokov po Karolovej smrti. Inak, najskôr ju chcel prerobiť Ivan Tásler, ale autorom sa zlá prerábka nepáčila. Až tá od Desmodu mala potrebnú kvalitu.

Text napísal Ľuboš Zeman v Štefanovej pod Veľkým Rozsutcom. V bratislavskom byte ho nič nenapadlo, tak odišiel s kazetou na výlet do Jánošíkovho kraja. Tam sa pieseň zrodila za noc, pretože Zeman opísal, čo videl na vlastné oči – zvážanie dreva a odomknuté brány.

Karol Duchoň a Peter Hanzely

Aj skladateľ hudby Peter Hanzely mal hudbu hotovú rýchlo. Nuž a nahrávky s Duchoňom boli tiež spontánne a hladké, málokedy sa strihalo, Karol väčšinou zaspieval na prvý pokus. V štúdiu nepotrebovali prerábky a dorábky – Duchoň sa chytil nápadu a išiel ako strela.

Skladateľ Hanzely v rozhovoroch s novinármi tvrdil, že s Karolom pri skladaní vedel prebdieť tri noci v kuse.
Karol mal fľašu vodky schovanú za klavírom a chrlili jeden hit za druhým (napríklad Čardáš dvoch sŕdc alebo
Mám ľudí rád). Duo zložilo aj hymnu hokejovému Slovanu a ten v roku 1979, po viacerých druhých miestach, konečne ligu vyhral. Federálny titul bola ohromná udalosť pre celé Slovensko. Karol hymnu zaspieval v nabitej atmosfére pred ligovým stretnutím a fanúšikovia si pieseň rýchlo obľúbili.

Mimochodom, Duchoň sa u skúseného rozhlasáka Hanzelyho najskôr iba zdokonaľoval v speve a priúčal niektoré technické veci – veď nemal žiadne hudobné vzdelanie a nepoznal ani noty.

Karol Duchoň a Boris Filan

Textára Borisa Filana stretol Duchoň, keď Filan ako chlapec vliezol do polýrového Véčka (vysokoškolského klubu) akýmsi zadným oknom, lebo ešte nemal študentský index. V tme medzi rekvizitami sa ozvalo: „Obsadené. A ty si kto, bratu? No, nič, napi sa.” Samozrejme, bol to tínedžer Karol. Filan mu neskôr napísal text piesne Smútok krásnych dievčat.

Za hranicami

Vďaka hudbe bol Karol Duchoň skúsený cestovateľ, precestoval celý socialistický tábor vrátane Kuby, ale aj Francúzsko alebo Švajčiarsko. Dokonca vystúpil aj v Somálsku. Naspieval niekoľko piesní v nemčine, ale celkovo sa nepresadil – keď mal pracovať na nemeckej platni, tak ho Slovkoncert poslal na festival do Cannes. Karolovi chýbala priebojnosť. Prezývka „slovenský Tom Jones“ vznikla na festivale Yamaha v Tokiu. Inak zdržanliví Japonci začali po vystúpení vstávať zo stoličiek a volali: „Tom Jones, Tom Jones.” Toto bola ohromná skúsenosť a Karol cestu do Japonska veľmi prežíval. Ostatne, jeho pieseň vybrali z 1500 najlepších piesní
na svete. Do Japonska sa letelo cez severný pól a s ruským colníkom. Karol zo žartu tvrdil, že je Eskimák. Do krajiny vychádzajúceho slnka bol problém poslať balík s notami. Japonský 100-členný orchester ich potreboval dopredu, aby nacvičili exotický Čardáš dvoch sŕdc. Duchoň mal v Tokiu veľký úspech – pritom tu boli speváci z 30 krajín sveta, vrátane Eltona Johna.

Japonskí hudobníci sa pri čardáši natrápili, rovnako ako moderátori pri vyslovovaní slovenských mien. Karol poplietol text piesne, ale každému to bolo srdečne jedno – nikto aj tak nerozumel ani slovo. „Prúser“ skôr bol, keď Karol dal na letisku rozhovor pre americké rádio. Hneď na to objímal vypchatého medveďa a v hoteli okamžite zaregistroval, že v káblovej televízii dávajú aj holé baby.

Karol a Karel

Čo by to bol za článok o Karolovi Duchoňovi, keby sme nespomenuli jeho rivalitu s božským Kájom. Karči a Kája, to bola často porovnávaná dvojica najlepších spevákov v republike. Ľudsky boli rozdielni. Gott mal hudobné vzdelanie, ale v speváckych súťažiach spočiatku nevedel zaujať. Nakoniec vydržal na špičke 60 rokov. Karol bol samouk, ale príliš sa ponáhľal a vyhorel. Duchoň v zákulisí bohémsky popíjal, Gott si rozkazoval bylinkový čaj. Český spevák bol v spoločnosti skôr zdržanlivý a slušný. Ten náš slovenský vedel okoliu zavariť šťavnatými vtipmi. Karel Gott sa o kolegovi Karolovi Duchoňovi niekoľkokrát vyjadril veľmi pochvalne. Podľa všetkého si Gott myslel, že Duchoň mal viac prirodzeného talentu. Zrejme to bola pravda, Gott sa napríklad nikdy nevedel hýbať a jeho tímu dalo veľa námahy vymyslieť minimalistické pózy, ktoré na javisku nevyzerajú zle. Duchoň sa vedel zvŕtať od prírody a svojou korpulentnou postavou zabral celé pódium.

Raz na Bratislavskej lýre Gotta nahovorili, aby zaspieval pesničku Išeu Macek do Mauacek – mal to byť fór pre obecenstvo. Ale ľudia zo Slovkoncertu chceli dokázať, že Duchoň je lepší spevák a na tú istú pesničku nahovorili aj Duchoňa. Vo svojej dobe bola téma Karel a Karol nekonečná. Duchoň zo žartu začal Gotta napodobňovať (išlo mu to tak dobre, že si ľudia ozaj mysleli, že rozpráva Gott) a ten ho zase nepozval do televíznej Lucerny, vraj, aby ho Duchoň nezatienil. Gott to myslel úprimne – nevedel show rozbaliť ako Duchoň. Stalo sa nepísaným pravidlom, že títo dvaja muži nikdy nevystupovali spolu na jednom pódiu.

Aký vlastne bol

Mal svoj skvelý zamatový barytón, širokánsky úsmev a balkánske gény svojej mamy. Nemal ale vôľu, výdrž a dochvíľnosť. Mohol spievať akýkoľvek žáner a nikdy to neprepálil. Vedel byť silný a jemný zároveň. Ale bol aj nestabilný a chýbala mu disciplína. Podľa Evy Mázikovej mal dar, ale nemal silu ísť jedným smerom. Bezprostrednosť a živelnosť mu pomáhali, no aj škodili. Odmietol ponuku vstúpiť do komunistickej strany. Hoci chodil na povinné politické jazdy (ktoré za normalizácie musel absolvovať každý umelec), občas mu ušiel jazyk a mal v práci problémy. Pritom zrejme ani netušil, kto je minister kultúry – bál sa, keď ho v Slovkoncerte skúšali z politiky.

Karol a emigrácia

Raz sa stal akýsi malér, v plnej športovej hale niekto úmyselne vyrazil poistky. Vtedy skladateľ Hanzely a spevák Duchoň v návale hnevu pomysleli na emigráciu, ale nakoniec sa zhodli, že nikam nejdú, že nie sú na to stavaní. Karol ešte raz pomyslel na emigráciu – na výlete v Juhoslávii, v rodisku svojej mamy. Nevrátil sa domov s rodinou, vážne pomýšľal na to, že odíde od svojich starostí. Vtedy už bol chorý a zadlžený.

O budúcnosť sa veľmi nestaral, bral veci naľahko. Svet bol pre neho gombička – aj preto sa nepresadil platňami na zahraničnej scéne.

Karol nemal maniere celebrity, bol veselá priateľská kopa. Pravda, niekde tam vnútri možno nebol až taký šťastný, napadlo nejednému pozostalému po Karolovom odchode. Celý život ostal obyčajným chalanom. Alebo ním túžil byť. Nevedel ani pokosiť trávu na chalupe a na konci života chcel žiť tichším životom bez vadenia sa.

Karol a alkohol

Pre jeho otvorenú a dobrácku povahu mu jeho blízki nevedeli povedať nie, ani keď to potreboval – keď už nemal piť, aj tak mu potajomky nosili fľaše (a klebety vravia, že dokonca aj do nemocnice). Nuž, a Karol sám sebe už vonkoncom nevedel povedať nie. Aj sľúbil, že už nebude piť, aj nevedel vydržať. Mimochodom, nie všetci na Karola hľadeli len ako na kamaráta – po smrti sa ozvali hlasy v jeho rodnej Galante, že by sa po ňom nemala premenovávať ulica, keď toľko pil.

Duchoň sa veľmi nestaral o budúcnosť, bral veci naľahko. Svet bol pre neho gombička – aj preto sa nepresadil platňami na zahraničnej scéne, hoci ako hosť vedel zaujať na východe aj na západe. Tých správnych ľudí, ktorí by mu vonku vedeli niečo vybaviť, si nevšímal, nemal záujem o propagáciu alebo na mieru šitý marketing. Pritom bez profesionálnej produkcie by sa za hranicami neobišiel ani Karel Gott. Hovorilo sa, že z Prahy sa človek dostane von, z Bratislavy nie. Nemohla za to geografia, ale naša povaha.

Karol a karty

Žijúci kamaráti Karola Duchoňa si stále pamätajú jeho štedrosť, dokonca až rozhadzovačnosť. Nebol na peniaze, nehromadil ich. Naopak, bol známy tým, že často pozýval spoločnosť a platil aj za úplne neznámych ľudí. K tomu sa pridala ďalšia slabosť – kartárstvo. Karol bol schopný prehrať veľké sumy, až sa ocitol vo veľkých dlhoch, ktoré po jeho smrti čestne vyrovnala vdova Alena. Bolo to ťažké, šlo o státisíce korún. Veritelia jej zvonili pri dverách niekoľko rokov. Pritom jeho druhá manželka rozhlasáčka Alenka sa Duchoňovou stala iba niekoľko mesiacov pred Karolovou smrťou.

Karol a manželstvo

Prvú manželku stretol Karol počas vystúpenia na internáte. Elenka si prišla zatancovať a odišla s pozvánkou do kina. Práve pre ňu Duchoň spieval pieseň Elena, ty si život môj. Obaja mali len devätnásť a Elena si neuvedomovala, aký búrlivý život vedú hudobníci. Nevarovalo ju ani to, keď Karol odišiel hrať po baroch na osem mesiacov do Švédska s kapelou Vlada Hronca.

Karol bol vraj veľmi žiarlivý a vypočúval Elenu zakaždým, keď ju na ulici pozdravil nejaký muž. A pre istotu ju ani nebrával na svoje koncerty. Karol bol príliš spoločenský, do svojej domácnosti furiantsky pozýval kamarátov, bivakoval do noci a manželia sa po ťažkých momentoch rozviedli. Elena v rozhovore pre televíziu priznala, že všetko by sa dalo vyriešiť, len alkohol nie. Pri narodení dcérky rozbil Karol svoj prvý Mercedes a je možné, že pri tom tiež asistoval alkohol. Danku otec Karol rád rozmaznával zákuskami v cukrárni.

Karol a Danka

Vedel byť aj prísny – trval na tom, že Danka má vykať svojim tetám, hoci ony na tom netrvali. Dokonca preto v zlosti tresol po akomsi sklenenom stolíku. Rozvod niesla dcéra ťažko – mala trinásť rokov a novej Karolovej manželke dala najavo svoju nechuť. Neskôr si uvedomila, že Alena bola asi tiež dosť nešťastná a spojilo ich to, že sa vedeli navzájom vyžalovať.

Pri lyrických alebo romantických piesňach si Karol (inak telesnou konštrukciou veľký kus chlapa) často kľakol na jedno koleno – to sa ženskému publiku veľmi páčilo. Vraj bol posledným predstaviteľom klasickej galantnej predvojnovej generácie. Tento starosvetský šarm aj spôsobil, že sa na Karla na istý čas zabudlo – mladých v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch veľmi nezaujímal, bol pre nich staromódny. V osemdesiatych rokoch mala Karolova kariéra krízu – začali sa počúvať nové žánre a na scénu sa drali mladé tváre typu Žbirka či Nagy. Stále však účinkoval v reláciách alebo dokonca v drobných filmových rolách. V poslednom roku života nahral dve piesne. Neskoršia relácia Repete Ivana Krajíčka z Karolovej tvorby pomerne dosť čerpala, ale to mladých tiež obchádzalo. Nadčasovosť Duchoňovej tvorby sme si znovu uvedomili až v 21. storočí.

Koniec na Kramároch

O Karolovi sa občas diplomaticky vraví, že si ublížil zlou životosprávou. Je to pravda, no hlavný vinník bol všadeprítomný a nešťastný alkohol. Karol mal sklony k priberaniu a keď si zohnal nemecké tabletky na chudnutie, ignoroval príkaz, že sa nemajú kombinovať s alkoholom a nezdravým jedlom. Nevedel si povedať dosť, nevedel odmietnuť, keď mu poháriky posielali cudzí ľudia v rámci nejakej srandy. Karol sa naučil popíjať už ako tínedžer, hoci u otca to neznášal. Neskôr sa jeho priatelia čudovali, ako veľa dokáže vypiť a nevidno to na ňom. Aj keď vystupoval, nepôsobil opito, ale všetci vedeli, že niečo v sebe určite má. Muzikanti neboli nikdy abstinenti, ale aj tak si všímali, že Karol píjava už od rána.

Neskôr už toľko nevládal, bol aj na protialkoholickom liečení. Po ulici chodil v šiltovke a v okuliaroch – ku koncu už nechcel, aby sa mu ľudia prihovárali. Manželka Alena dúfala, že zanechá živé vystúpenia s pohárikmi „na nervozitu“ a stane sa hudobným redaktorom od stola.

Zo Švédska prišiel kamarát Vlado Hronec a Karol mu veselo povedal: „Vysadil som alkohol, pijem už len víno.” Vlada vtip naplnil smútkom a zlou predtuchou. Uvedomil si, že Karol je ako veľké dieťa a potrebuje, aby ho niekto strážil, no okolie Karola len zneužívalo na nahrávky a podujatia. Napokon, aj na jeho pohrebe chýbali všetci vtedajší hudobní papaláši.

Karol a jeho tajomstvo

Karol sa alkoholu mal vyhýbať celý život – v detstve prekonal žltačku a pečeň mal akoby načatú. Nedá sa povedať, že ho choroba prepadla nečakane, veď Duchoň bol v nemocniciach starý známy. Doktorov nepočúval, zrejme si nemyslel, že by mu pečeň mohla vypovedať službu v 35-tich rokoch. Keď si uvedomil svoj omyl, bolo už neskoro. Kamaráti a herci z divadla chodili darovať krv pre Karola už zbytočne. Počas ťažkej choroby vyšlo najavo Karolovo zvláštne tajomstvo – že je hluchý na jedno ucho. Nechával si to pre seba a nikto z muzikantských profíkov to neobjavil. Taký skvelý hudobný sluch mal!

Jeho kamarát Dušan Grúň prišiel v novembri 1985 zo zájazdu a hneď bežal do nemocnice. Začudoval sa, že mu sestrička nedáva návštevnícky plášť, ale ponúka ho koňakom. Karol Duchoň pred hodinou zomrel, oznámila napokon Grúňovcom. Boris Filan v dokumente Hľadanie pólu povedal, že Karol sa spálil. Showbiznis je nebezpečný. Dokument nazvali podľa piesne Šiel, šiel – spievalo sa v nej o polárnom bádateľovi, ktorý hľadá svoj pól v neľútostnej búrke, ale drsná príroda ho zastaví na polceste. Karol neuniesol život celebrity a zomrel veľmi mladý – s repertoárom piesní, kde nie je slabší alebo priemerný kus.

Text: Stanislav Šimo, Foto: archív RTVS

Všetko, čo potrebujete vedieť o odchode do dôchodku

Čítaj tu