Ovenka: Keď sa darí, tak sa darí – kyslá kapusta

Cestou domov som navštívila švagrinku Hanku. Je starostlivá, dobrá a mám ju rada. Medzi rečou a hostinou – neodolala som totiž vynikajúcej domácej klobáske – mi ponúkla surovú kapustu, aby som mala čo cez víkend do hrnca. Potešila som sa, pretože ju má priam vynikajúcu a s radosťou som v duchu plánovala, ako s ňou naložím.

Okrem „narvaného“ kufra a plného batohu (do ktorého mi Hanka ešte uložila kapustu a jelítka) som mala veľké vrece s mladými stromčekami na sadenie. Hanka ma vyprevadila až k autobusu. Drvivá väčšina obyvateľov doliny sa navzájom poznáme, a teda som sa pozdravila so známymi, ktorí boli pri, či v autobuse. Počas nastupovania sa mi náušnica zachytila o bundu a ja som nemohla pohnúť hlavou.

Takže: všetko postaviť v autobuse v priestore pre kočíky a zaistiť nohou tak, aby mi nič nepopadalo, vyzliecť si bundu, ktorá držala na náušnici… Nevedela som ju nájsť. Konečne som ucho aj náušnicu vyslobodila – ale beda!!! Cítim kyslú kapustu!!! A čím ďalej, tým intenzívnejšia vôňa sa tiahne autobusom. Zdvihla som ruksak, ktorý stiekol ako rodička z plodovej vody- nezastaviteľné.

Rýchlo som sa prebrala zo šoku a poďho zachraňovať, čo sa dá. Takže: z preplneného kufra vybrať kabelku, ale to som ho musela najskor položiť a otvoriť. Ako ináč, všetko vystrelilo smerom nahor, našťastie som mala veci zaistené prackami, takže sa to iba „nafúklo“. Z batohu všetko premiestniť do kufra. Samozrejme, zásoba papierových vreckoviek na najnedostupnejšom mieste. No a potrebovala som nejaké igelitové vrecká. Vždy nosím rezervné „igelitky“, teraz nič… Tak znovu hrabem v kufri – zimnú obuv, ktorú mám pozabaľovanú v plastových vreckách. Každú topánku zvlášť. Konečne mám dostatok „sáčkov“ aj balíkov papierových vreckoviek. Servítky pretriasam, kladiem do batohu. Kapustnica, ktorú mám tak rada, končí v „sáčkoch“ a rozvoniava úplne všade.

Ľudia vzadu sa na mne dobre bavia – ako sa tam vrtím, prekladám, zápasím a bojujem. Konečne som spotrebovala všetko savé, čo som mala v dosahu, uväznila som to v niekoľkých zaviazaných vrecúškach a položila do krabice na smeti. Ešteže predvídavý vodič dáva neporiadnikom smetiaky, aby nerozhadzovali neporiadok po autobuse.

Teraz ďalšia dilema – čo s ruksakom??? No, zrolovala som ho a podarilo sa mi ho vtesnať do kabelky!!! Mojej koženej a značkovej, ktorú si šetrím, aby ma reprezentovala (hahaha…hlavne v tejto situácii). A zatvoriť kufor – to je ďalší tvrdý oriešok. No konečne!!! Ale poviem vám – postaviť sa so zdvihnutou hlavou v tejto situácii, bolo pre mňa trápnejšie, ako keď som sa krčila a prosila v duchu kapustnicu, nech už nikam netečie.

Prešla som k vodičovi, vysvetlila situáciu, ospravedlnila som sa a informovala, že našťastie, žiadna zo sedačiek to neodniesla. A že som si všetko upratala a vyutierala. Vodič hovorí – ja cítim, že niekto vylial kapustu, ale čo sa dá robiť?
Aj keď slušnosť by kázala, ospravedlniť sa všetkým cestujúcim, pretože si zaplatili príjemné cestovanie, na druhej strane, tiež mi po eure nenahádzali do klobúka za polhodinové estrádne vystúpenie.

Keď som vystupovala, to už sa mi ponúkli niektorí s pomocou. Ešte som sa chcela vrátiť pre krabicu, do ktorej som „parfumy“ zabalila – ale zrejme sa vodič preľakol, že som si to rozmyslela a budem pokračovať v ceste s ním, a tak dvere rýchlo zatvoril (určite nevedel, že chcem iba vyhodiť krabicu s odpadom) a odfrčal.

Čo zostalo z kapusty, som vylízala bezo zvyšku, časť uvarila so sušenými hubami, časť dala surovú k jaterničke.

Dôležitá informácia – NEPREHLIADNITE!

Páčil sa Vám príbeh našej dopisovateľky Ľubky? Ak áno, dajte prosím LIKE na FB stránku Životseniora

a zároveň môžete príbeh poslať aj Vy!

A to buď na náš mail: info@zivotseniora.sk alebo cez správu v Messengeri na FB stránke  Životseniora alebo cez komentár priamo TU dole pod článkom.

Tešíme sa na všetky Vaše príspevky!

Prví desiati získajú ako odmenu najnovšie vydanie časopisu Život seniora.

Tak neváhajte a posielajte.

Text: Ľubka Jenčíková – Ovenka
Foto: Facebook.com