Peter Paulík: Mojím najväčším koníčkom bola vždy muzika

V TV Šláger moderuje vlastnú talkshow s názvom „Päťkrát P“ – Pesničkové „Päťkrát Prečo“ Petra Paulíka. Diváci ho však poznajú aj z legendárnej relácie „Pesničky na želanie“. Jeho príjemný hlas sa poslucháčom prihovára v pravidelných intervaloch aj z bojnického Beta rádia v programe „Hráme jubilantom“, kde Peter Paulík, na striedačku so svojim hornonitrianskym kolegom, vinšujú a hrajú na želanie narodeninovým oslávencom. Je súčasťou hudobnej skupiny Black Band a dnes nám porozpráva nielen o svojej práci, ale prezradí aj svoj vzťah k dobrému jedlu, zdravému pohybu a nevynechá ani úsmevné príhody.

Pán Paulík, čo sa pre vás zmenilo tým, že ste začali moderovať v TV Šláger?

Moderovaniu som sa venoval už predtým, ale skôr na regionálnej úrovni. Nevyhýbal som sa ani kultúrno-spoločenským podujatiam, ba dokonca sa mi podarilo moderovať aj niektoré športové zápasy, napríklad futbalové. Ale najväčší zážitok mám z moderovania Slovenského pohára v „inline“ korčuľovaní v Prievidzi. Ale tým, že sme sa s našou kapelou stali súčasťou televízie Šláger, som sa prvýkrát postavil aj pred televíznu kameru. Skúsenosti som mal naozaj minimálne – len z menších aktivít, ako je napríklad dabovanie komentárov buď k reklamným spotom, alebo cestopisným filmom. Hlavne sa však zmenilo to, že akonáhle sa človek dostane na televíznu obrazovku, v tú ranu sa stáva známejším. A tým pádom aj ponúk na moderovanie a pracovných príležitostí prišlo určite viac. Či už v rámci televízie alebo iných spoločenských podujatí. Začali si ma pozývať napríklad aj na festivaly alebo plesy.

Spoznávajú vás ľudia na ulici?

Veru áno. Vďaka televízii Šláger, ktorá má naozaj pomerne široké divácke zázemie, ma spoznávajú ľudia nielen v našom regióne či v blízkom okolí, ale aj kdekoľvek v iných mestách na Slovensku alebo v Čechách, kde sa pracovne tiež pohybujem. A je veľmi milé, že sa neostýchajú, nehanbia sa prihovoriť či pozdraviť sa pár slovami: „Dobrý deň, pán Paulík, sme radi, že vás vidíme, ako sa máte?“ Je to naozaj veľmi príjemné.

Zamotal sa vám niekedy pri moderovaní jazyk? Máte v talóne úsmevnú príhodu?

A tak určite mám. Taký môj legendárny „brebt“, na ktorý vždy veľmi rád spomínam, sa mi stal počas mojich moderátorských začiatkov. Moderoval som raz v Trenčíne jeden veľký program, ktorý sa konal až na troch pódiách naraz. Prišiel som na poslednú chvíľu, dostal som podklady a nebol som ešte pripravený hovoriť celý text spamäti. Jedno očko som mal vždy niekde na tom mojom papieriku. Bola tam napísaná replika: „Na svoje prvé vystúpenie počas celého dnešného dňa už netrpezlivo čaká ten a ten súbor, ktorý je na scéne už tridsať rokov.“ Mne sa však nejako podarilo preskočiť riadky a nakoniec som povedal, že ten a ten súbor netrpezlivo čaká na svoje prvé vystúpenie už tridsať rokov (smiech).

Prezradíte nám svoje koníčky? Čomu sa, okrem hudby, rád venujete?

Po pravde, som človek relatívne všestranný. To znamená, že mám rôznych aktivít naozaj dosť. Ale drvivá väčšina z nich naozaj súvisí s muzikou a s kultúrou, pretože, okrem iného, som aj profesionálnym kultúrnym pracovníkom. Mojím najväčším hobby, na ktoré mi, žiaľ, nezostáva veľa času, je však záhradka. Kúsok za Prievidzou máme maličký pozemok s malou záhradnou chatkou, ktorú s rodinou využívame vyslovene na relax. Doteraz sme tam nepestovali takmer nič, avšak v posledných dvoch rokoch sa snažíme dopestovať si pár vlastných paradajok alebo aj inú, nenáročnú zeleninu. V poslednej dobe som však viac pracovne vyťažený a aj na tento relax mi zostáva skutočne veľmi málo času. Občas záhradka naozaj vyzerá tak, akoby ani gazdu nemala. Mnohokrát doslova bežím z práce aspoň pokosiť trávnik, pretrhať burinku či čo-to opraviť.

Prezradíte našim čitateľom, ako vyzerá váš pracovný deň?

Môj bežný pracovný deň začínam ráno o siedmej. Pretože som zamestnaný na Mestskom úrade v Novákoch ako referent pre kultúru – tak viac-menej celý deň, od siedmej hodiny ráno, sa venujem svojej práci. Mojou náplňou je jednak organizácia jednorazových kultúrnych podujatí, ktoré usporadúvame, alebo potom tých, ktoré pripravujeme opakovane či cyklicky. Vzhľadom na to, že som skutočne dosť pracovne vyťažený, tak si málokedy môžem po práci povedať, že – áno, je šestnásť hodín a idem domov – ľahnúť si na gauč, oddýchnuť, alebo sa venovať iným príjemným aktivitám. Po pracovnej dobe často sadnem opäť do auta a buď idem niečo natočiť pre televíziu Šláger – či už priamo do Dubného, kde sídli, alebo sadám do druhého auta a idem s kapelou niekam hrať. Natáčanie pre TV Šláger je však skôr celodennou aktivitou, pretože je to naozaj ďaleko. Do slovenského štúdia chodíme nakrúcať najmä divácky obľúbené „Pesničky na želanie“.

Pán Paulík, na čo ste v živote najviac pyšný? Podelíte sa s nami?

Človek by možno očakával odpovede typu, že som pyšný na svoje deti. Samozrejme, som pyšný na svoje deti. A veľmi. Máme dve, dcéra chodí na vysokú školu do prvého ročníka. Syna máme zamestnaného, robí v jednej kaviarničke a zákazníci ho majú veľmi radi. Som naňho určite pyšný, pretože keď ma stretávajú kamaráti, mnohokrát mi povedia, že Adam je veľmi šikovný, úslužný a zhovorčivý. Takže som určite pyšný na svoje deti. Pyšný som aj na to, že sa mi podarilo dostať sa v našej „brandži“, v ktorej pôsobím už niekoľko rokov, na pomerne vysokú úroveň. Áno, že sme jednoducho dokázali pretaviť regionálnu úroveň našej muziky – alebo teda môjho pôsobenia – na celoslovenskú, ba dokonca úspešnú v oboch republikách.

Máte ešte nejaké sny alebo ciele do budúcna?

Vzhľadom na to, že som tesne po päťdesiatke, mám sny a ciele viac-menej už všetky naplnené. Áno, pretože aktivity, ktoré som spomínal, boli mojím cieľom, mojím snom. Momentálne by som sa chcel viac venovať konečne aj sám sebe. Spraviť niečo pre svoje zdravie, pre svoju kondíciu a preto, aby som na tomto svete vydržal čo najdlhšie. Pretože, keď sa pozriem okolo seba, naozaj je doba príliš hektická a mnohým mojím kamarátom stihla priniesť vážne zdravotné problémy. Žiaľ, o niektorých som v tomto roku aj prišiel. Čiže mojím veľkým cieľom je trošku sa upokojiť, začať sa venovať sebe, svojím aktivitám, rodine a koníčkom.

Akým spôsobom sa plánujete udržiavať v dobrej forme? Poradíte aj našim čitateľom?

Keďže nie som typ športovca a nikdy som nejako aktívne nešportoval, tak u mňa je tempo vyslovene veľmi pozvoľné. Podarilo sa mi začiatkom tohto roku vytiahnuť po rokoch chodecké paličky na „nordic walking“, keďže mi vtedy zostávalo viac voľného času. Keď som mal poobede priestor, namiesto ležania na gauči som sa vydal na hodinovú či dvojhodinovú prechádzku. A to mi spôsobovalo naozaj obrovskú radosť. Posledné týždne som však na tom opäť tak, že keď prídem v podvečerných alebo večerných hodinách domov, na pohyb už jednoducho nemám síl. Nemám síl na to, aby som sa chopil paličiek a nejakú hodinku-dve si pochodil. Takže toto je môj najbližší cieľ, začať si udržiavať kondíciu rýchlou a svižnou chôdzou. Ktovie, časom možno začnem aj behať.

Aký je váš vzťah k stravovaniu. Patríte medzi ľudí, ktorí radi a veľa jedia?

Už moja vizáž prezrádza, že som gurmán. Naozaj. Rád sa najem. Robím však jednu veľkú chybu – stravujem sa pomerne nepravidelne. Príslovie, že ráno zjedz raňajky sám, na obed sa podeľ s priateľom a večeru daj celú nepriateľovi, žiaľ, u mňa neplatí. U mňa je to presne naopak. Že raňajky dávam kompletne mojím priateľom – a mnohým – to znamená, že neraňajkujem. Obed, to už naozaj musí byť veľká núdza a veľký hlad, aby som niečo zjedol. Moje stravovacie aktivity prichádzajú väčšinou až navečer. A snažím sa to trošku korigovať, ale veľmi sa mi to nedarí. Aj toto je možno jeden z mojich životných snov a cieľov, robiť to naopak a stravovať sa podľa nejakých zásad – jednak tých zdravých a racionálnych a po ďalšie – mať na jedlo rozhodne viac času a priestoru.

Ďakujeme p. Paulíkovi za srdečný rozhovor a prajeme všetko dobré.

Text: Alena Kytková
Foto: Peter Paulík