Vianoce na samotách začiatkom dvadsiateho storočia

V Maríkovej bola veľká chudoba, zvlášť v odľahlých osadách. Čoho bolo dostatok, to boli deti. V každom dome ich bolo viac ako v roku mesiacov. Ale aj tak chudobná mamička milovala každé jedno rovnako.

Chudoba sa striedala s hladom ako ubiehajúce dni. Jedla málo, oblečenia – iba čo stihla po nociach utkať z konopí a ľanu mamička a zošila biedne košieľky. Na zimné mesiace nejakú huňu a keď mali šťastie, väčším deťom sa občas ušiel aj obšúchaný kožúštek. Ktorým sa nedostalo, museli sa uspokojiť so zavinutím do teplého vlniaka. Nožičky si obaľovali do onucí. To boli také pásy z handier, ktoré sa už na iné ani použiť nedali. Keď bola veľká zima a do školy bolo ďaleko, dvaja si smeli zobrať po jedných krpčekoch. Cestou sa striedali, a tak mali jednu nohu v krpci, druhú iba v premáčanej onuci. Bolo to vlastne jedno – lebo mokré boli oboje… Ale do školy bolo treba chodiť, aby vedeli čítať, písať a počítať. Aj tak tam mohli iba v zime. Od jari do jesene mali deti už od malička iné povinnosti ako školu.

Na Vianoce sa tešili deti celý rok. Darčeky nedostávali žiadne, Ježiško sa pre záľahy snehu do chudobných rodín ani nedostal. Ale deťom to vôbec nevadilo. Tešili sa na neho vo svojich srdiečkach.  Obdivovali Jezuliatko v kostole pod oltárikom, obklopené zvieratkami z diaľavých diaľav. Také, ako v Marikovej, nikto nevidel. Oslík, ťava – len pár navrátivších chlapov z vojny videlo oslov. Krásne vyobliekaní Traja králi, klaňajúci sa Ježiškovi, ležiacom na slame v jednoduchých jasličkách, fascinovali chlapcov, ktorí v skromnej fantázii videli na tróne seba.

Aj Ježiškova mamička, Panna Mária, bola iná, ako ich zrobené mamky. Celá zahalená v bledomodrom, na hlave závoj. Svätý Jozef nemal na sebe súkenné nohavice, ani huňu či kapce. Len akýsi dlhý habit, ktorý mu siahal až po členky. Na nohách sandále, aké nikto u nás nenosil. A svätožiara s hviezdou osvetľovali celé jasličky.

Pred jasličkami kľačal anjel a každému, kto mu hodil do kasičky peniažtek, poďakoval pokývaním hlavy. Bola to nádhera a nikto nemusel v čase Vianoc deti vyháňať do kostola.

Vianoce boli vždy biele – aj keď pranostika hovorí: „Katerína na ľadze a Vianoce na blace,“ vždy bývalo aspoň trocha snehu. Neľútostný mráz často vymaľoval maličké tabličky okienok do rána všakovakými ozdobami, aké by nevytvorila ani najchýrnejšia gazdinká.

Doma bolo jedla málo, nikdy sa deti do sýtosti nenajedli. Ale na Vianoce bolo všetko úplne ináč.

Už predošlý deň bolo treba vybieliť kuchyňu. Hlavne sporák – ten bol začmudený, potečený a nepekný. No keď maminka vypratala všetky postele, police aj stôl a vybielila steny, vyzerala kuchyňka úplne ináč. Deti jej pomáhali – zatiaľ čo mamka bielila, oni umývali skromný nábytok, potom poprinášali zvonku stoličky aj všetok riad. V izbe staršie dievčatá vydrhli drevenú dlážku a tatko s chlapcami vybehli nad dom po stromček. Ale hlavne, aby priniesli aj nejaké drevo na kúrenie. Po príchode stromček vyzdobili. Menšie dievčatká porobili z papiera reťaze a drobné ružičky, pozabaľovali do papierikov oriešky, vyleštili drobné jabĺčka a popriväzovali na ne nitky. Potom všetko povešali na stromček. Naposledy tatko stromček zavesil na hradu nad stolom a dal štipce na sviečočky. To musel dávať on, opatrne, aby nevznikol požiar, keď sa stromček rozsvieti.

Do obeda muselo všetko svietiť čistotou a potom už mamička varila štedrovečerné pochúťky.

Dnes sa všetci, okrem najmenších detí, postili. Len najmenší si mohli ráno zajesť kúsok čerstvo upečeného  chlebíka a zapiť teplým mliečkom.

Všetci sa nesmierne tešili na večer. Veľké dievčatá už od Lucie pripravovali stolčeky, ktoré potajomky potom niesli na Polnočnú (lebo keď každý deň na stolčeku niečo urobili a v kostole na Polnočnej omši si naň aspoň na chvíľočku sadli, či kľakli, mohol sa im zjaviť šuhaj, ktorý si ich mal odviesť za ženu).

Mamička kúzlila s málom, čo poskrývala, aby to deti do Vianoc nepojedli. Kapusta rozvoniavala zo všetkých domov po celej osade – medzitým mal ale každý svoje povinnosti, ako v iný deň. Pred večerou bolo treba opatriť statok, aby nehladoval, staršie deti kúpali menšie v koryte, chlapci na to nosili a zohrievali vodu. Rodičia a dospelí sa kúpali večer predtým, keď zaspali deti. Všetko sa to odohrávalo v kuchyni a deti nikdy nesmeli vidieť dospelých bez oblečenia. Ale aj dospelí skrývali navzájom svoju nahotu.

Keď už bolo všetko pripravené, vyobliekaní do najkrajších kúskov kroja, vyčesaní, mamička mala jedlo pripravené a dobroty, o ktorých deti snívali celý rok boli na stole, mohlo sa k nemu zasadnúť. V niektorých rodinách dávali pod stôl reťaz – to preto, aby rodina držala celý rok pohromade, bochníčky chleba, aby bolo jedla dostatok, za hrsť obilia – zvyčajne ovsa, aby bola dobrá úrod. Často sa zvyky pomiešali podľa toho, z ktorej dediny si mládenec priviedol ženu a tá si z rodičovského domu priniesla aj vlastné zvyky.

Od stola sa nevstávalo, aby neodniesli šťastie z rodiny.

Najskôr sa celá rodina spoločne pomodlila. Otec ukončil modlitbu slovami: „Ráč požehnac, pane, tyto dary, keré si nám, nehodným, ve svojej ščedrosci nadzelic ráčel“.

Každý dostal oblátku (symbolicky Telo Pána) s cesnakom (pre zdravie a odohnanie zlých síl) s medom (aby boli dobrí a zdraví) a mládeži dali rodičia na čelo omedovaný krížik, aby sa chlapci a dzievky ľúbili. Po oblátkach nasledovala riedka kapustnica s hubami. Ale na Vianoce bolo všetkého viac – a tak aj v kapustnici bolo veľa cibuľky a cesnaku rozškvarených v masle.

Na Ježiškovu kašu sa deti tešili najviac. Prevoňala, no hlavne, zasýtila. Mamka do nej dala fazuľu, zemiaky, pohánku, huby, ale aj sušené slivky a zas ju dobre omastila maslom. Pre lepšiu chuť, ale aj proti chorobám, bol v kaši cesnak a cibuľa. A naposledy ešte pupáky s maslom a makom, buchty a sušené ovocie (slivky, krížalky jabĺk, hrušky a orechy). Túto kašu vraj kedysi dávno-pradávno ako prvá uvarila veľmi chudobná mamka svojim deťom – sirotám. Nemala už nič v truhlici, len z vrecúšok povytriasala posledné zvyšky a pomiešala dohromady. Ale vzniklo z toho najlepšie jedlo roka.

Dospelí si dali po kalíšku páleného, deti medový čajík.

Po večeri sa znovu všetci pomodlili. Štedrý večer oficiálne končil otcovým poďakovaním: „Dekujeme ci Pane, za šetky dary, keré si nám ve svojej dobroce miloscivo udzelic ráčel“. Zaspievali koledy a mohli od stola. Modlilo sa vždy postojačky.

Potom začala voľná činnosť. Z večere sa odložilo po troške pre každý kus statku, lebo to boli živitelia rodiny a nemohli sa vynechať. Dievky hádzali krpcom do dverí – ak zostal otočený smerom von – po celý rok sa tešili, že si ich ženích odvedie z domu. Ak špic smeroval dnu, znamenalo to, že sa ešte nevydá. Každý si prekrojil jabĺčko – jaderník naznačoval osud člena rodiny. Hviezdička značila zdravie, ak bol jaderník krížikový (čo sa stávalo vzácne), značilo to chorobu či smrť. Menšie deti sa hostili na dobrotách, obdivovali stromček a skromné, po domácky vystružlikané, ale vzácne, jasličky.

Starkí rozprávali hrozostrašné príhody, až sa detičky roztriasli od strachu, ba veru, menšie často aj od plaču.

V niektorých domácnostiach vládli silné povery – ženy nesmeli nikde do susedov, lebo by to prinieslo smolu. Na návštevu išli prvýkrát až na Štefana (druhý sviarok vianočný). V našej rodine sa na povery neverilo, aj keď mnohé zvyky dodržiavame dodnes. Ako úctu k tradíciam. Ale aspoň  vyšli na priedomie a spoločne so susedmi, ktorí sa tiež pridali, zneli široko-ďaleko v mrazivej noci prekrásne koledy.

Po večeri, ktorá končievala dosť neskoro, sa už každý chystal do kostola. Na polnočnú. Len starí rodičia a najmenšie deti, zostávali doma.

Pretože do kostola trvala cesta aj hodinu, z domu sa muselo odchádzať už okolo jedenástej. A keď bola zima štedrá a darovala ľuďom riadnu nádielku snehu, museli sa striedať všetci, aby porobili chodníčky. V tej dobe to veľký problém nebol – ľudí bývalo po osadách veľa a cestou sa popridávali ďalší a ďalší.

Pre deti mala aj cesta na a z Polnočnej svoje osobité čaro. Ešte plné hrôz z večerného rozprávania videli v každom tieni strašidlo. Ale keďže boli pod ochranou rodičov a susedov, ich strach trošku zmiernilo vedomie, že by sa im nič zlé nemalo prihodiť.

Pred kostolom si po omši známi popriali, prehodili slovko – dve a išlo sa domov.

Ráno vstávali dospelí skoro – bolo treba postarať sa o statok. Ale vyskočili spod teplých duchien aj takí, ktorí nemuseli a utekali k válovu poumývať sa v čerstvej vodičke. Tento úkon volali Na Brodky. Verilo sa, že kto na Božie Narodenie vstane a poumýva sa čím skor v ľadovej tečúcej vode, bude po celý rok zdravý.

Ani v tento deň nechodili na návštevy a všetci si užívali sviatky. Modlilo sa, znovu bol sviatočný obed. Tentoraz slepačia polievka s množstvom krájancov, nejaké mäsko, kapusta a zemiaky. Spievali koledy, spomínali, malí sa hrali a vykúšali, čo by vyviedli. Sviatočná nálada trvala až do Nového roku, aj keď povinnosti mali všetci – úmerne veku.

Text: Ľubka Jenčíková – Ovenka
Foto: Ľubka Jenčíková – Ovenka