Všeobecné infoZo života

Ján Kuciak (†27): „Budem tu navždy…“

Kniha Umlčaní je nádhernou poctou s mimoriadne silným odkazom

Je to už viac ako rok… A predsa akoby na čase nezáležalo, pretože dokonca ani ten nedokáže zaceliť niektoré rany. Hoci otázka, kto bol schopný ohavného činu vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej dodnes nie je uspokojivo zodpovedaná, Jánovi kolegovia sú si veľmi dobre vedomí, že smútok ich nesmie ochromiť. Nielenže pokračujú v jeho práci, ale taktiež spojili sily, aby jemu a Martine vzdali poctu životopisnou knihou nesúcou dôležité posolstvo.

„Kniha, ktorá nikdy nemala vzniknúť, je príbehom Jána a Martiny. Je o ich životoch, ktoré niekto hrubo a brutálne ukončil. Je o vražde, ktorá veľa zmenila,“ píše v smutnom úvode novinár Peter Bárdy a svojmu tragicky zosnulému kolegovi dáva pomyselný prísľub, že jeho odkaz nebude zabudnutý. Slováci, ktorých spojil práve pocit spravodlivého hnevu, to nedopustia. Kniha Umlčaní preto slúži ako akýsi pamätník vystavaný v snahe vzdať úctu dvom mladým ľuďom – za to, že verili, že v tejto krajine možno žiť slušný život.

 

„Tvoja smrť nebola zbytočná.“

Dielo je kompozične rozdelené na tri časti. Tretia ukazuje Slovensko po osudnom februári 2018, druhá sa zameriava na Jánovu novinársku prácu svedčiacu o mimoriadnom talente, aký sa – podľa slov iných uznávaných žurnalistov – v našich končinách rodí len raz za 20 rokov. Je to však práve prvá časť, ktorá v knihe maľuje prekrásny, no zároveň mimoriadne tragický obraz. Životopis Jána a Martiny – dvoch celkom obyčajných mladých ľudí plných snov o spoločnom živote – je príbehom vyvolávajúcim šťastný úsmev len preto, aby ho vzápätí zaliali slzy. Nádej, v ktorú verili oni, totiž my s odstupom času pociťujeme ako priam až ochromujúcu bezmocnosť. Naozaj by však Ján a Martina chceli, aby to tak bolo?

Poctivý a pracovitý chalan z dediny

Štiavnik je maličká dedina ležiaca, ako sa hovorí, pánu bohu za chrbtom. Dominujú jej malé, často ešte drevené domčeky a jedna jediná dlhočizná cesta, pozdĺž ktorej si akoby vlastným životom žijú záhradky a poľnohospodárske statky. Do takéhoto prostredia sa v roku 1990 narodil Ján Kuciak. Rodičia si najstaršieho syna pamätajú ako mimoriadne usilovné poctivé dieťa, ktoré pomáhalo aj vtedy, keď nemuselo. Aj neskôr sa čímsi vždy líšil od svojich rovesníkov. Kým tí v puberte utrácali rodičovské peniaze na zábavu, Ján chodil na brigády, aby, naopak, kupoval prepotrebné veci do domácnosti. „Jano patril k ľuďom, ktorí sa delia s akousi prirodzenou samozrejmosťou. A pri práci nie vždy myslia na svoje zdravie,“ vyjadrili sa o ňom jeho známi, čím povedali mnohé. Pri jednej z brigád si dokonca chlapec, pre ktorého bola drina samozrejmosťou, natrvalo poškodil zrak.

Kniha Umlčanie
Poctivý a pracovitý chalan z dediny a rázne dievča s vrodeným zmyslom pre spravodlivosť

Rázne dievča s vrodeným zmyslom pre spravodlivosť

Kým Ján študoval na gymnáziu a počas voľného času pracoval na poliach či stavbách, vo východoslovenskej dedinke s názvom Gregorovce vyrastala z útleho dievčaťa jedna rázna, rozhodná, mimoriadne inteligentná žena s prirodzenou autoritou. Podobne ako budúca láska jej života sa už od detstva zaujímala o politiku a túžila veci okolo seba meniť k lepšiemu. „Odmala v nej klíčil silný zmysel pre spravodlivosť. Keď si nevedela pomôcť inak, tak sa aj pobila. (…) Pred problémami nikdy neutekala.“ S Jánom mala už vtedy spoločné to, že bola nútená predčasne dospieť. V štrnástich totiž prišla o otca. Namiesto vybranej školy ju teda cesty života nečakane a bez prípravy zaviedli na brigády a drobné práce, ktoré brala, aby prispela do rodinného rozpočtu. So starším bratom Lukášom pomáhali matke dokonca vychovávať dvoch mladších adoptovaných súrodencov. Ich oddanosť, ale aj rešpekt, patrili podľa známych rodiny predovšetkým Martine.

Top správa: Takto získate príspevok na dovolenku pre seniorov

Čítaj tu

Láska až za hrob

Ak si hovoríte, že títo dvaja ľudia k sebe jednoducho patrili, máte pravdu. Kde sa ich životné cesty napokon skrížili? Bola to univerzita, ktorá zviedla tieto dve duše najskôr do jedného študentského bytu – a napokon do citového puta lásky. Veľmi skoro pochopili, že sú si súdení, hoci dovtedy obaja vzťahy suverénne odmietali. Kým Martina študovala archeológiu, aby neskôr v tejto oblasti aj pracovala, Ján žal úspechy v odbore žurnalistika. Škola šikovného študenta napokon presvedčila aj na doktorandský program. Než teda odišiel pracovať do Bratislavy pre portál Aktuality.sk, vyučoval na UKF v Nitre. Chvíľu to trvalo, no mladý pár sa napokon dočkal – Ján a Martina si kúpili starší dom vo Veľkej Mači, ktorý si plánovali zrekonštruovať a založiť si v ňom rodinu. O to smutnejšie je, že práve na tomto mieste ich ktosi 21. februára 2018 chladnokrvne zavraždil.

Pochovaná v svadobných šatách

Jednou z kapitol, ktoré doslova vháňajú slzy do očí, je práve príbeh o zásnubách. Pedantný Ján ich naplánoval do posledného detailu. Pamätným miestom malo byť práve gruzínske hlavné mesto Tbilisi. Rodičia mladých zaľúbencov, ktorí boli taktiež prítomní, spomínajú na to, aký nádherný moment to bol. Martina vraj bola červená ako pivónia – práve tak sa svojmu milému páčila najviac. „Kľačiacemu Janovi sa hodila do náručia. ‚Áno, vezmem si ťa,‘ zašepkala.“  Dnes je táto chvíľa pre zronených rodičov spomienkou, ktorá je síce krásna, no mimoriadne bolestná. V obleku a šatách, ktoré mali mať na sebe v deň svadby, boli totiž snúbenci pochovaní. A ľúbostná báseň, ktorú Ján pre Martinu napísal, odznela už len na jej pohrebe.

Je zastropovanie veku odchodu do dôchodku výhodou?

Čítaj tu

„Nik ma nezavraždí…“

Po dočítaní knihy by mohol cynickejší čitateľ nadobudnúť dojem, že sa niekto snaží vytvoriť ikony. Poctiví, spravodliví, pracovití, talentovaní, určení jeden druhému… Tragickí milenci, ktorým nebolo dané naplniť ich lásku. Ján a Martina boli skrátka dvaja správni ľudia, na ktorých pozostalí nemôžu spomínať inak, než v dobrom. Lenže superlatívy použité na opisy mladých snúbencov nie sú vôbec prehnané. Umreli preto, lebo túžili zo Slovenska urobiť lepšie miesto. A nám zostáva len dúfať, že táto veľká strata nezostane nepotrestaná.

Na záver pridávame úryvok z básne, ktorú Ján napísal počas života:

„Beriem si krížik
a svätú knihu
snažím sa vyžiť
z tohto okamihu.

Nikdy sa nevzdám
budem tu navždy
aj keď zostanem sám
nik ma nezavraždí.

Ako čisté more
nebu podobá sa
skončíme raz hore
kde čaká nás nebeská krása…“

Koho sa týkajú zmeny dôchodkového veku od roku 2019?

Čítaj tu

Text: Martina Píšová
Foto: Noizz.azet.sk 

Značky
Ukázať viac

Súvisiace články

Back to top button