Zo života

Ľubka Jenčíková – Ovenka: List priateľovi

Nikdy nevieme, či svojho kamaráta nevidíme poslednýkrát

Večer pred osudným dňom si volal, že ti je skvele. Želal si si priniesť polievku, ktorú si tak miloval…

V to ráno už sliepka na dvor nevybehla. Polohlasne klokotala, obložená zeleninkou a pomaly mäkkla, keď mi oznámili, že ju už neochutnáš. Tri dni som nevyšla z domu. Preplakala som dni aj noci, hnevala sa na teba, pretože som cítila zradu, krivdu a bezmocnosť. Bol si taký mladý…

V  obleku, určenom na svadbu, ťa uložili na biele lôžko. Krajky okolo teba pripomínali nevestin závoj a my sme mali na perách len jediné – prečo si tá nenásytná obluda vybrala práve teba?

Naposledy ťa vystavili v sklenenej vitríne ako exotické zviera a ja som sa nedokázala na teba pozrieť. Neodpustila som ti odchod, zazlievala som ti, že si málo bojoval. Po návrate z obradu som skryla každučkú vec, ktorá mi ťa pripomínala, odložila fotografie v nádeji, že ľahšie zabudnem. Omyl – v mojom srdci niet miesta na úkryty.

Trvalo presne rok, kým som prijala skutočnosť. To „prečo?“ však zostáva…

Neodišiel si, občas sa vraciaš v najrôznejších podobách.

Niekedy v polospánku cítim tvoju vôňu a tvoje fluidum je takmer hmatateľné. Otvorím oči, ale ty sa rozplynieš. (Spomínam si na roky, keď si sa zobúdzal v mojej  izbe. Pamätáš? Bývalo to po spoločných tajných flámoch, keď si nám, dievčatám, robil záštitu pred rodičmi a veľkého ochráncu. Boli sme také zohrané trio. Moja mama ti ako jedinému mužovi v súvislosti so mnou plne dôverovala. Bol si veselý, taktný, nevtieravý, ohľaduplný – nebála som sa ťa nechať prespať vo svojej izbe. Občas si sa vtesnal medzi Zdenku a mňa a žartoval si o „svojom“ háreme, aj keď fyzicky ani jedna nebola tvojou). Zľahka – ako vánok – si mi ráno vtisol bozk na líčko, pohladil po vlasoch a potichúčky odpochodoval za rannou toaletou. Kým som sa potom ja premieňala v mladú dámu, raňajky boli na stole. Pri pohľade na ne sa mi chtiac-nechtiac zbiehali slinky.

Občas sa vznesieš na prvých slnečných lúčoch, aby si nazrel do mojej spálne. Aj keď vieš, že sa to nepatrí… Alebo prehovoríš vietor, nech ťa vezme so sebou. Nadvihnete mi sukňu a chcete sa dostať do zakázaných miest. Tých, ktoré boli TABU. Aj pre teba. Vždy si si ma s úsmevom na perách preto doberal. Bola som mladá, cudná, neskúsená. Nikdy si to nezneužil. Preto som si ťa tak zamilovala. Ako brata, ktorého som nikdy nemala.

Ovenka
2.november – Pamiatka zosnulých

Každý deň očami pohladím fotografiu, ktorá bola naša posledná. Už znovu stojí na skrinke.

Spomínam na spoločné chvíle. Naučil si ma všetkému, čo som v pracovnom živote potrebovala. Ako môj nadriadený si bol prísny a nekompromisný. O to viac, že som bola tvojím obľúbencom od prvej chvíle, ako si ma uzrel. Neodpustil si mi ale jediný prehrešok – chcel si ma mať dokonalú. A ja som sa snažila. Aby som ťa nesklamala, aby som sa ti vyrovnala. Nie však súperila. Na to som bola príliš mladá a príliš skromná. Plakala som, keď si mi vyčítal chybu, nenávidela som ťa, keď si na mňa kričal. Ale, akonáhle „padla“, bol si najlepším a najzábavnejším kamarátom. Prežíval si so mnou moje lásky a spoločne sme sa opíjali na svadbách dievčat, do ktorých si bol zamilovaný (teda, opila som sa v živote len jedenkrát, potajomky som alkohol vylievala. Ale bola som tvoj „parťák“). A pamätáš sa na hody vo vašej dedine? V noci si nás viedol po medziach a zarastených lúkach. Mala to byť skratka, ale napokon sa nás zmocnili bludičky-tuláčky a ich čierna spoločníčka Noc im pritom pomáhala. Až ranné zore nás vyslobodilo. Odniesli si to Zdenkine roztrhané šaty a zlomený podpätok na mojich úžasne krásnych a nekresťansky drahých talianskych lodičkách. Oplakala som ich – vtedy som ešte nevedela, že spomienky sú drahšie a oveľa vzácnejšie…

V pamäti som si uložila každú spoločnú chvíľu – oslavy, súťaže, skúšky, úspechy aj neúspechy – sklamania, výlety, drinu aj oddych… Zostalo však veľa slov nevyslovených a ešte viac plánov nenaplnených…

Text: Ľubka Jenčíková – Ovenka
Foto: Pixabay.com

Dôležitá informácia – NEPREHLIADNITE!

Páčil sa Vám príbeh našej dopisovateľky Ľubky? Ak áno, dajte prosím LIKE na FB stránku Životseniora

a zároveň môžete príbeh poslať aj Vy!

A to buď na náš mail: info@zivotseniora.sk alebo cez správu v Messengeri na FB stránke  Životseniora alebo cez komentár priamo TU dole pod článkom.

Tešíme sa na všetky Vaše príspevky!

Prví desiati získajú ako odmenu najnovšie vydanie časopisu Život seniora.

Tak neváhajte a posielajte.

Značky
Ukázať viac

Alena Kytková

Šéfredaktorka V prípade otázok ma môžete kontaktovať na: info@zivotseniora.sk

Súvisiace články