Ivan Hričovský sa zaslúžil o vznik Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva, prvej svojho druhu na Slovensku. Vďaka svojej celoživotnej záslužnej činnosti v oblasti záhradníctva a výskumu bol ocenený najvyšším pedagogicko-vedeckým ocenením, titulom dr.h.c. na Mendlejovej univerzite v Brne. Publikoval množstvo odborných prác, spolupracoval na vydaní desiatok vedeckých a populárnych kníh a stoviek článkov. Pre svoju vysokú odbornosť a ľudskosť je verejnosťou veľmi obľúbený a jeho rady z oblasti pestovania sú medzi čitateľmi jedny z najpopulárnejších.
Na požiadavku redakčného tímu portálu Život seniora poskytnúť rozhovor, zareagoval pán profesor kladne. Zaviedol nás do útulnej kaviarne v Ivanke pri Dunaji, v mieste svojho bydliska. Strávili sme spolu takmer dve hodiny príjemného rozhovoru pri káve a zákusku, počas ktorých nám profesor, občas vážne, občas s úsmevom, prezradil mnoho zo svojho života.
Pán Hričovský, ako u vás dozrelo rozhodnutie študovať Vysokú školu záhradnícku?
V Hornom Hričove, kde som sa narodil, sme mali krásnu záhradu plnú ovocných stromov a kríkov. Mamička mala plochu vymedzenú na pestovanie zeleniny. Ešte ako žiak som sa spolu s oteckom o ňu staral. Láska k záhradníctvu jednoducho prišla sama. Popri pestovaní stromčekov som už vtedy, ako malý chlapec, začal chovať včeličky. A práve včely a med mám doteraz veľmi rád. Tu niekde u mňa dozrelo rozhodnutie ísť študovať záhradníctvo do Brna, pretože Slovensko v tom čase takúto fakultu nemalo. V ďalšom roku ma presunuli na Fakultu záhradníctva Lednice na Morave, okres Břeclav, ktorú som v roku 1955 úspešne ukončil.
Lásku k záhrade mi vštepovali mamička s oteckom. Mali sme doma veľa krásnych a starých odrôd jabloní a hrušiek, ktoré postupne zanikajú. Mali sme kravičky, kone, včely a veľkú záhradu plnú ovocných stromov a kríkov.
Kde ste začali pracovať po ukončení štúdia?
Po ukončení štúdia som nastúpil do Stredoslovenských konzervárni a liehovarov v Liptovskom Mikuláši. Tam ma poverili založením päťdesiatich hektárov plantáží v nadmorskej výške 550 – 650 metrov. Prežil som tam deväť rokov a zanechal po sebe nádherné dielo. Popritom som na sebe pracoval a študoval diaľkovou formou klasickú PhD, čo je kandidát vied. Titul som obdržal v Nitre. Tam som taktiež obhájil docentúru, pretože som tam externe učil. Z Nitry som prešiel do Bojníc, kde som pôsobil dvanásť rokov ako riaditeľ Celoslovenského výskumného ústavu ovocných a okrasných drevín. Popritom som obhajoval profesúru, opäť v Nitre, odkiaľ som neskôr dostal ponuku, prejsť pracovať z výskumu priamo na Slovenskú poľnohospodársku univerzitu. Potrebovali vedúceho katedry záhradníctva. Prišiel za mnou osobne rektor, profesor Kováč, ktorý ma toľko nahováral, až ma zlanáril. Odišiel som teda do Nitry, kde som založil Fakultu záhradníctva a krajinného inžinierstva, prvú svojho druhu na Slovensku. Bol som aj jej prvým prodekanom a učil som tam dlhých 21 rokov. Teraz som na dôchodku, ale stále som aktívne činným v práci so Slovenským zväzom záhradkárov. Keď pred rokmi prijal miesto predsedu zväzu Ing. Jakubek z východného Slovenska, mimochodom môj žiak, pasovali ma do funkcie čestného predsedu, ktorú dodnes zastávam.
Ktorý región vám najviac utkvel v pamäti a prečo?
Najradšej spomínam na Bojnický región a časy, keď som robil riaditeľa výskumu Celoslovenského ústavu. Tam nielenže som bol riaditeľom, ale podarilo sa mi dosiahnuť nádherne pestovateľské výsledky aj so svojimi spolupracovníkmi, ktorí mnohí už dnes nežijú, ako napríklad Ing. Barborka, Ing. Šimánek, Ing. Bakša alebo Ing. Svopa. Spolu sme dokázali veľmi veľa. Mali sme dvesto hektárov pôdy, mali sme sady a čo bolo hlavné, produkovali sme tisíce a tisíce sadeníc malín, jahôd, ríbezlí… Dnes už tam, žiaľ, nekúpite ani jednu malinu. A keď, tak to predáva niekto iný a nie je to výsledkom práce výskumníkov.
V roku 1989 ste začal vyučovať na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Zaslúžili ste sa o vznik Fakulty záhradného a krajinného inžinierstva. Majú mladí ľudia chuť vzdelávať sa v oblasti ovocinárstva a záhradkárstva?
Pokiaľ ide o štúdium záhradníctva na vysokej či strednej škole, naozaj je badať mierne ochabnutie záujmu zo strany študentov. Najmä po zániku družstiev a majetkov, pretože možnosť uplatniť a zamestnať sa v tejto oblasti, je v súčasnej dobe podstatne nižšia. Ale čo je zaujímavé, práve víno a ovocie majú spomedzi všetkých štúdijných odborov najviac absolventov a poslucháčov aj dnes. Ďaleko – ďaleko viac ako napríklad klasicky zootechnik či agronóm.
Išlo niektoré z vašich detí vo vašich šľapajách?
Mám dcéru a syna. Obaja skončili vysokú školu ekonomickú, odbor zahraničný obchod. A aj keď nepôsobia v odbore záhradníckom, syn má veľkú záhradu v Limbachu a dcéra v Ivanke pri Dunaji, kde žijeme. Oni sú orientovaní skôr na vlastnú domácu produkciu. Za čo by som však mohol a chcel svojim deťom poďakovať je, že mi pomáhajú mnohé poznatky a skúsenosti písomne spracovať. A to tak, aby som ich mohol čo najskôr posunúť ďalej ostatným záujemcom.
Aké máte plány na rok 2018? Môžeme sa tešiť na nové knihy či prednášky?
Pokiaľ ide o moje pravidelné aktivity, skoro každý deň v týždni mám nejakú akciu. Najviac vyťažený bývam pochopiteľne v mesiacoch február, marec, apríl a máj, a potom sú to mesiace august, september, október a november. Mnohokrát si oddýchnem až v decembri či januári. Väčšinu roka som pracovne naplno vyťažený.
Ľudia mi stále volajú. Od rána od siedmej až do polnoci mám desiatky telefonátov a verte mi, nikdy nepoviem „Nerušte ma“. Vždy odpoviem na kladené otázky. Mám ľudí veľmi rád.
Čo sa samotného publikovania týka, chystáme sa vydať druhé pokračovanie veľmi obľúbenej knihy Osvedčené rady do záhrady spolu s doktorom Horákom. S Luciou Harničárovou, učiteľkou na záhradníckej škole, pripravujeme publikáciu Pestovanie drobného ovocia. Autorsky sa podieľam aj na príprave knihy Pestovanie zeleniny bez chémie. A, samozrejme, pracujeme už teraz všetci na novom vydaní obľúbeného Kalendára pre rok 2019.
Čo považujete za svoj najväčší pestovateľský úspech? Čo vám pri pestovaní robí najväčšiu radosť?
Je naozaj ťažké povedať, čo je mojím najväčším pestovateľským úspechom. To by bolo „chválenkárstvo“. To sa nerobí takto na záver (úsmev). Ale úprimne sa teším z vyšľachtenia nových ovocných odrôd a tiež z vyvinutia nových technológii pestovania, ktoré som mal možnosť prezentovať vo svojich knihách a publikáciach. Keď som učil v škole, vydali sme množstvo kníh o ovocinárstve. Keby som mal povedať pravdu, celkovo bolo vydaných 60 publikácií, približne 1500 článkov. Nesmierne sa teším takému záujmu. Rád spomínam aj na to, ako sme spolu s moskovským profesorom spracovali a vydali krásnu knihu s názvom Rez ovocných drevín, ktorá sa uplatnila ako v ruštine, tak aj v slovenčine. Ešte za obdobia socializmu som navštívil veľa štátov. Bol som vo Francúzsku, v Rakúsku, v Maďarsku či v spomínanom Rusku – v Moskve. Toto sú všetko moje pracovné úspechy. Ale mám rodinu, ktorú si vysoko vážim. Jej ďakujem za to, čo som v živote dosiahol a prosím najvyššieho ešte o zdravie pre ďalšie roky.
Ďakujeme profesorovi Hričovskému za rozhovor a prajeme ešte mnoho pracovných úspechov, pevné zdravie a veľa veľa pohody v kruhu rodiny, ktorú má tak rád.
Máte zaujímavé fotografie zo svojej záhradky? Pošlite nám ich na: info@zivotseniora.sk
Text: Alena Kytková
Foto: Jozef Čičmanec
