Vianoce. Niekoľko sviatočných dní, keď ľudia majú k sebe bližšie. Deti sa tešia na príchod Ježiška (mnohé, žiaľ, iba na darčeky, ktoré nájdu pod stromčekom). A na úplne inú atmosféru, aká vládne počas roka. V období môjho detstva a dospievania, v 50. a 60. rokoch, sa ešte prísne dodržiavali vianočné zvyklosti.
Perlička: Pred Štedrým dňom ockovi poprinášali susedky kaprov, aby im ich pripravil k tepelnej úprave. Mal už asi sedem hláv (u nás sa rybia polievka nikdy nevarievala), keď prišla mladá susedka so svojím kaprom. Maminka využila chvíľu, kým bude mať rybu pripravenú a dala jej do polievkovej misy všetky hlavy. Nech ich ide zaniesť ich vlčiakovi. O chvíľu prišla suseda celá roztrasená s črepami z misy – vrchná hlava jej vraj vyskočila z preplnenej misy. Veľmi sa zľakla, netušila, že sa to stáva…
Tradície sa zvykli dodržiavať
Maminka na Štedrý deň vstávala veľmi zavčasu. Zamiesila na vianočku, upiekla „deň aj noc“ a po vychladnutí naplnila džemom a plnkou. Ostatné „pečivká“ boli ukryté pred mlsnými jazýčkami až do ukončenia večere. Dovolila nám ochutnať kúsoček „odrezkov“, ale nič viac. Dodržiavali sme celý deň pôst.
My, dievčatá, sme dokončili posledné upratovacie práce ako žehlenie prádla a prípravu ozdôb na stromček. Kým prišiel ocko s čerstvo odrezaným stromčekom z neďalekej hory, mali sme všetko pekne rozložené po stole. Viazali sme nitky na kolekciu a salónky, obdivovali, ako každý rok, krásne, ručne maľované vianočné ozdoby zo skla. Ockova práca bola rozmotať a nainštalovať sviečky. Vždy sa mu zamotali kábliky, čo ako opatrne ich dával po minulých Vianociach do krabice. Nevedel, že my sme mu ich celé v nedočkavosti poprevracali. Potom sme spoločne stromček ozdobili, kým maminka sa venovala vareniu. Prestreli sme slávnostne stôl.
Úmerne veku sme pomáhali, ale maminka si aj tak najradšej robila práce v kuchyni sama.
Takto sa od januára zdvihnú dôchodky
Keď bolo všetko hotové, rodičia nás, dievčatá (sme dve sestry) poslali poprinášať drevo a uhlie na dva dni. To preto, aby mohli dať pod stromček darčeky. Aj tak sme od detstva vedeli, že prekvapenia nám pripravili rodičia – a my im – no tvárili sme sa, že veríme Ježiškovým darčekom.
Perlička: Ocko nevedel dlho udržať tajomstvo. A tak, síce nenápadne, ale dával také indície, že maminka vždy vedela, čo sme jej prichystali. Napríklad, keď začal byť v predaji mixér so šľahačom, našetrili sme naň. Ocko pri ručnom šľahaní plnky do zákuskov pohladil maminku so slovami: „Neboj sa, moja, po Vianociach sa už toľko trápiť nemusíš, aby ťa boleli pri miešaní ruky“.
Na čelo krížik, aby nás chlapci ľúbili
Potom sme sa všetci sviatočne poobliekali a ocko zapálil sviečky. To už slávnostná atmosféra panovala celým domom. Každé Vianoce, aj sviatky, trávila u nás vzdialená príbuzná, osamelá bezdetná starenka. Bola ako naša babička, ktorú sme nemali šťastie poznať. Rodičia sa o ňu starali, a tak bola súčasťou našej rodiny. Štedrá večera začínala spoločnou modlitbou a slovami „Ráč požehnať, Pane, tieto dary, ktoré si nám, nehodným, udeliť ráčil“. Potom sme jedli oplátky pokvapkané medom, s cesnakom. Med preto, aby sme boli celý rok dobrí a milí, cesnak pre zdravie. Maminka nám urobila medom na čelo krížik, aby nás chlapci ľúbili. Aj rodičia si navzájom omedovali čelá, aby sa mali po celý rok radi a boli si vzájomnou oporou.
Nasledovala kapustnica s hubami, omastená maslom, dochutená cibuľkou a cesnakom. Najchutnejšie jedlo, aké maminka varila, bola fazuľovo-zemiakovo-krúpovo-slivkovo-hubová Ježiškova kaša. Milujeme ju doteraz a recept si odovzdávame z pokolenia na pokolenie. Nikdy nechýba ani na stole mojich detí.
Po šaláte a rybe sme sa znovu pomodlili s poďakovaním: „Ďakujeme ti, Bože, za všetky dary, ktoré si nám, nehodným, milostivo nadelil.“ Po vzore predkov sme hádzali papučou (v minulosti krpcom) do dverí, aby sme vedeli, či sa do roka vydáme a pôjdeme do domu muža (na prístupky), prekrajovali sme jablká zo zvedavosti, či budeme zdraví, alebo zomrieme.
Potom sme porozbaľovali darčeky. Neskôr, keď sme predpokladali, že už sú všetci u susedov tiež po večeri, zobrali sme harmoniku a chodili „po koľedze“, ako sme to volávali. Sestra zahrala a všetci sme zaspievali koledu. Popriali susedom, často sa pridali aj oni k nám a šli sme pod okná ďalšieho domu…Vynechali sme iba domácnosti s poverčivými ľuďmi. Domov sme prišli práve včas, aby sme sa vychystali na polnočnú omšu. Maminkina sestra bývala pri kostole. Tam sme sa schádzali s ich ďalšími šiestimi súrodencami a ich rodinami. Bol nás plnučký dom a často sme prichádzali domov až nadránom.
Sánkovanie na hnojových saniach
Na Božie narodenie ten, kto prvý v rodine vstal, zobral lavór či misu, hodil do nej niekoľko mincí, vzal sekerku a išiel do potoka. Tam prerúbal dieru, nabral vodu a vo vode s mincami sa poumýval. Volalo sa to „Na brotky“. Mince pre bohatstvo, ľadová voda pre zdravie. V tento deň sa návštevy vynechávali. Okrem varenia sa nesmelo robiť nič (my sme iba riad poumývali, ale v niektorých rodinách ani ten nie).
Na Štefana, 2. sviatok vianočný, vo veľkom chodili návštevy, najmä do domov, kde boli Štefanovia. Večer dospelí šli na Štefanskú zábavu. Nás, deti, nechávali starším deťom zo susedstva, aby dávali na nás pozor. Často nás v jednom dome bolo aj desať detí. Hrali sme sa, bláznili, bolo nám veselo a dobre.
Pocit osamelosti môže doľahnúť na kohokoľvek z nás
Dni medzi Vianocami a Silvestrom patrili deťom. Guľovačka, sánkovačka, lyžovačka. Hoci na provizórnych prostriedkoch, či na „hnojových“ saniach, zapriahnutých za koníkom, sme si užívali vianočné prázdniny.
Perlička: Po veľkej túžbe vlastniť lyže, som ich pod stromčekom konečne našla. Pravdu povediac, našla som ich už nejaký čas predtým. Na povale, v obrovskej truhlici, zahrabané v obilí. Na druhý deň som si naštiepila pri lyžovačke nohu. S biedou ma kamarátka doviedla domov, lyže nechala pod oknami. Do rána mi ich ukradli. Dostala som zákaz lyží, kým žijem v rodnom dome…
Text: Ľubka Jenčíková – Ovenka
Foto: Lubie Sutton photography
