Pocit osamelosti môže doľahnúť na kohokoľvek z nás

Pomôže ochota zmeniť vychodené životné stereotypy

samota dôchodcovia — Pocit osamelosti môže doľahnúť na kohokoľvek z nás

Subjektívny pocit osamelosti prezrádza veľa. Disharmóniu, nesúlad, možno nezhody. Ak pretrváva dlhšie, je nepríjemným zážitkom, bez ohľadu na vek. Odvíja sa od toho, či máme za sebou nejaké dramatické životné momenty, ako vnímame samého seba, aký postoj máme k životu i k najbližšiemu okoliu. Pre deštrukčný zničujúci charakter, s dopadom na psychiku, chuť do života, motiváciu a tvorivosť, je treba tento nedostatok v medziľudských vzťahoch postupne a podľa možnosti čo najskôr, odstrániť.

Samota a osamelosť nie je to isté. Aj keď nás staré pravdy presviedčajú o tom, že samota je zlá, sú chvíle, keď je priam naliehavo prepotrebná. Vedie k sebauvedomeniu, sebapoznaniu a posilneniu sebaúcty. Aj keď je človek emočne v rovnováhe, niekedy potrebuje byť chvíľu sám so sebou. Jednak, aby pouvažoval o svojich počinoch. Zosumarizoval poznatky, dojmy. A tiež, aby v tichu domova, alebo, najideálnejšie v prírode, pokropenej dažďom, vyhrievanej slniečkom a dotváranej explóziou farieb, bol schopný usporiadať si myšlienky a priblížiť sa k pocitu spokojnosti.

Takto môžete ušetriť: Prehľad seniorských zliav

Čítaj tu

Osamelosť je náročná

Na rozdiel od samoty je pocit osamelosti psychickou záťažou. Zraňuje a vyčerpáva. Človek sa cíti byť nechcený a opustený, ak sa jedná o dlhodobého spoločníka. Za všetkým je pravdepodobne pretrvávajúca emočná záťaž. Najvýraznejší pocit osamelosti človek zažíva pri strate partnera, pri zdravotných obmedzeniach, po odchode do dôchodku a podobne. Všetko sa môže zrazu javiť ako bezvýznamné, zbytočné a bezcenné. Uvedomuje si prázdno okolo seba, ale najmä vo svojom vnútri. Ak sa týmto pocitom poddá, jeho frustrovanosť bude ešte výraznejšia a môže ho celého pohltiť.

Nič nenahradí priamy kontakt

Čo s tým? Chce to prevratnú zmenu. Zmenu postoja k sebe, k životu i svojmu okoliu. Chce to vôľu dotknutého človeka, ale aj jeho blízkych. Chce to snahu, oživiť ubíjajúce stereotypy. Jedným z predpokladov odbúrania pocitu osamelosti a skvalitnenia života môže byť vzťah s priateľmi. M. I. Rosen (2010)[1] v súvislosti s možnosťami vzájomného ovplyvnenia hovorí o úžasnom zázraku v medziľudských vzťahoch, doznievajúcich dlhodobo. Netreba sa im brániť. Aj keď nám to dnes technické vymoženosti umožňujú a zdá sa to byť komfortnejšie, nepripútavajme sa k „priateľom“ iba na sociálnych sieťach. Možno povzbudia alebo naštartujú kreatívneho ducha, ale virtuálny priestor nikdy nemôže nahradiť priamy kontakt. Osobné stretnutie získava na význame nielen pre sociálnu blízkosť a obmenu prostredia. Podanie si ruky, očný kontakt, načúvanie posilnia schopnosť vcítiť sa do pocitov iného človeka, umožnia zažiť atmosféru uvoľnenia, povzbudenia a vzájomnej informovanosti.

Posledná šanca využiť bonus 100 eur na zubára

Čítaj tu

Ak by sme to mali celé zhrnúť, osamelosť mimoriadne citlivo vnímajú ľudia v pokročilejšom veku. Môžu to byť aj naši rodičia, starí rodičia. Nepotrebujú veľa. Chcú mať pokoj v duši. Chcú žiť v harmónii so sebou samým, ale zároveň s nami, v zázemí rodiny. Neprestaňme sa o nich zaujímať, dajme im pocit dôležitosti a buďme im nápomocní, kým sa dá…